Amélia

Nikdy mi nepovedala svoje pravé meno. Nechala sa oslovovať Amélia a mne to vtedy stačilo.

Miloval som plachý pohľad jej zelených očí, drobnú útlu postavu a hlboký smútok jej duše.

Ľahučko sa vlnila v bielej priesvitnej košieľke a potom sa ako psík schúlila k mojim nohám. Kľakla a pozrela mi do očí. Chvíľu som sa do nich díval držiac ju za hlavu a snažil sa prísť na tajomstvo jej smútku. Mykla hlavou a pomaly mi rozopínala nohavice. Začala robiť to, kvôli čomu sem prišla a za čo som si zaplatil. O chvíľu som už prestával myslieť na jej zármutok a vnímal iba jej hebké pery.

Vrátila sa s kúpeľne. Oči sa jej leskli a všetkému sa smiala. Vzala pohár s červeným vínom a tancovala s ním ako víla. Bola šťastná. Kúpila si malú dávku chvíľkového šťastia. Usmieval som sa a sledoval ju. Posielala mi vzdušné bozky a poskakovala ako malé dieťa. Zrazu sa zapotácala a obliala sa vínom. Sadla si na fotel, rukami objala kolená. Celá sa chvela. Opatrne som ju vyzliekol, natiahol na ňu moje veľké bavlnené tričko, v ktorom sa takmer stratila. Opral som jej jemnú košieľku a vyvesil ju v kúpeľni. Sfúkol som zvyšok bieleho prášku z poličky pri zrkadle.

Znova bola veselá. Otvorila okno auta, vystrčila ruku a sušila si ešte vlhkú košieľku. Rozšafne ňou zamávala prekvapeným záhradkárom, čo čakali na autobus. Pospevovala si a poskakovala na sedadle. Premýšľal som, ako môže byť taká veselá, keď o chvíľku bude sedieť  nahá, len v priesvitnej košieľke a čipkovaných nohavičkách za barovým pultom  a čakať na spotených a uslintaných zákazníkov.

Zaplatil som jej, ale ona sedela schúlená na gauči, cez strešné okno pozerala na padajúce kvapky, a ani na mňa nepozrela. Nechal som ju tak. Nechcel som ju do ničoho nútiť. Keď sme odchádzali, dávala mi peniaze späť, ale nezobral som ich.

Už pár dní mala vypnutý telefón a plnú odkazovú schránku. Uprostred daždivej noci som stál pred ošarpaným domom, ktorý osvetľovalo ružové blikajúce nevkusné srdce. Chcel som tam ostať stáť až do rána, ale bol som premočený ako túlavý pes  a neustály dotieravý ružový blikot a obavy o ňu rozhodli. Vošiel som dnu a sadol som si k baru. Obnažené dámy sa na mňa zvodne usmievali. Spýtal som sa na Améliu, ale barman len prekvapene zdvihol obočie a dievčatá zistiac, že o ne nemám záujem, sa odo mňa pohŕdavo otočili k podguráženému mladíkovi v rozopnutej košeli.

Opísal som barmanovi moju krásnu červenovlásku so zelenými očami.

„Á, Fergie!“ zvolal víťazoslávne barman. „Musíš počkať, má zákazníka.“

S pohárom v ruke som na ňu nedočkavo čakal a premýšľal, koľko mien si ešte vymyslela. Konečne vyšla, ale nebola to ona.

Popíjal som horúci čaj. To vyčkávanie pod blikajúcich ružovým svetielkom v chladnom novembrovom daždi sa mi namiesto stretnutia s Améliou odvďačilo zápalom pľúc. Vykašliaval som hnusné zelené hlieny a horúčka sa vyšplhala takmer na štyridsiatku. Hlavu som mal ako v mrákotách, nevedel som, či snívam alebo bdiem.

Stál som na zelenej lúke plnej kvetov, po ktorej tancovala Amélia vo svojej priesvitnej košieľke a čipkovaných nohavičkách. Usmievala sa a posielala mi vzdušné bozky. Spokojne som ležal a obhrýzal steblo trávy, nespúšťajúc ju z očí. Zrazu sa čudne zatvárila a  začala pípať. Nahol som sa bližšie k nej. V tom sa zmenila na malé žlté kuriatko, splašene pobehovala po tráve a stále hlasnejšie a rýchlejšie pípala. Strhol som sa. V izbe stále čosi hlasno pípalo. Tresol som po budíku. Bol čas vziať si antibiotiká.

Odvtedy  som Améliu nikdy viac nestretol. Až dnes, takmer po štyridsiatich rokoch sa mi znova vrátila do sna. Spomienky na ňu sa zrazu vynorili z hlbín zabudnutia. Ako malá drevená loďka zbavená ťažkých okov, ktoré ju pútali o dno rieky, prudko vyšplechli na hladinu a potom pokojne plávali mojou mysľou.

Tancovala a smiala sa, behala bosá po lúke, oblečená v priesvitnej bielej košieľke. Červené vlasy jej viali vo vetre. Drobnou rúčkou si pridŕžala venček uvitý z bielych margarétok. „Vezmeš si ma?“ šepla a cudne sklopila oči. Chytil som jej maličkú rúčku do svojej dlane a priložil si ju na prsia.

„Dedo, už si hore?“

Otvoril som oči. Stálo pri mne malé dievčatko, ktoré sa so strachom na mňa dívalo. Rozhliadol som sa. Okolo mňa stála celá moja rodina a potláčala slzy v očiach. Vo váze na malom stolíku pomaly vädli biele margaréty.

„Dedo, blúznil si,“ prehovorilo znova dievčatko a vytiahlo si ruku z mojej dlane.

„Ale bolo to krásne blúznenie, Amálka,“ chcel som povedať mojej vnučke, ale hlas zostal uväznený kdesi hlboko vo vnútri môjho starého zošúvereného umierajúceho tela.