Luky a Monča

            Sedela som na lavičke pred vchodom a čakala som na Zuzu. Mala byť dole pred piatimi minútami, no vedela som, že ešte ďalších päť sa neukáže. Už som chytala nervy. Keď konečne prišla, tak som ju skoro nespoznala, lebo bola zmaľovaná ako štetka.
„Vyzeráš jak Merlyn Menson,“ privítala som ju.
„Fakt? Sa idem premaľovať,“ otočila sa vo dverách, no našťastie som ju stihla chytiť za rukáv a vytiahnuť von.
„Nó, len srandujem. Neni to také zlé.“
„Tak je to zlé alebo nie?,“ úplne sa namotala a začala v kabelke hľadať zrkadlo.
„Je to dobré, skoro ako ten týpek z HIMu,“ povedala som a vyplazila jej jazyk. Vrazila mi päsťou do ramena a šli sme do Tesca.
            „Na rodinný nákup to nevyzerá,“ skonštatovala som  pri pohľade na pomarančový džús a vodku, ktorá sa v nákupnom košíku hompáľala zo strany na stranu.
„To teda nie. Ma mrdne, ak budú pýtať občiansky,“ povedala Zuza a naznačila, aby som ju počkala vonku.
            Zuza je síce o štyri mesiace mladšia, no vyzerá trochu vyspelejšie a preto máme pri takýchto nákupoch rozdelené úlohy – ona platí a ja sa schovávam.
            Chystali sme sa do Woodstocku, do nového klubu v meste, kam chodievajú aj tretiaci od nás zo školy. A hlavne Jožo a Luky. Nevedela som sa dočkať. Stále mám pred očami Lukyho, ktorý dnes cez veľkú prestávku prišiel ku mne. Som bola úplne trápna. Keď sa ku mne priblížil a pozrel mi rovno do očí, chytila som také stresy, že koniec. Usmial sa úplne ako Orlando Bloom a spýtal sa či neprídeme dnes do Woodstocku. Že ja a Zuza. Ja ani neviem, čo som vykoktala a on už bol preč.
„Hej! Vyzeráš ako námesačná,“ drgla do mňa Zuza.
„Toto ťa preberie,“ zamávala mi pred očami fľaškou.

 
            „A nebude to trapas, keď tam len tak prídeme?,“ spýtala som sa asi v polovici fľaše.
„Prečo by mal byť, veď nás oni volali, nie?“
„Veď hej, ale chápeš. To tam len tak prídeme a sadneme si?“
„Nó, veď dopijeme a uvidíme,“ upokojila ma Zuza a hrkla si z fľaše
 „A tam budú aj tie ich sliepky?,“ stále mi to nedalo. Nevedela som si predstaviť ako tam prídeme bez toho, aby sa na nás pozerali ako na kravy.
 „To dúfam nie, ja tie piče nemôžem ani cítiť. A hlavne tá blondína, čo sa stále točí okolo Joža. Tej by som vyškriabala oči!“
Keď sme dopili, na stres alebo strach sme si vôbec nespomenuli. Držali sme sa za ruky a smiali sme sa na... ani neviem na čom. Pred dverami do Woodstocku sme skoncentrovali všetky sily, aby sme ku stolu prešli čo najplynulejšie a bez zbytočných prešľapov, proste aby sme nevyzerali ako úplne nadrbané. Šla som prvá. Prerážala som silnú dymovú clonu a kľučkovala som okolo stolov smerom do rohu miestnosti,  kde som si všimla Lukyho a po ňom aj ostatných. Myslím, že sme to obe zvládli bez väčšieho zaváhania.
„Sliepky nechali doma,“ povedala Zuza v mylnej predstave, že ju nikto nepočul.
„Tak sme tu,“ snažila som sa to zahovoriť a rozhodila som rukami okolo seba, na znak toho, že som úplne v pohode.
„A čo?,“ ozval sa očividne najškaredší chalan zo všetkých, ktorého som s nimi ešte nevidela.
„A kokot,“ povedala razantne Zuza a sadla si na kraj, vedľa Joža.
Pohľadom som naznačila Lukymu, že najradšej by som bola vedľa neho.
„Nóo, ide po tebe. Kukaj na ňu,“ povedal ten škaredý a vydal zo seba pridusený zvuk, čo mal byť pravdepodobne smiech.
 Všetci sa poposúvali, pomenili, no nakoniec som dosiahla, čo som chcela. Sedela som vedľa Lukyho. Bola som rada, že som sa nechala nahovoriť na tú vodku. Vďaka nej som sa vyhla nervozite, ktorá sa u mňa prejavuje tým, že sa na mne trasie všetko od hlasu po nohy. Síce sa okolo mňa točil celý svet, no točivý pohyb je základným pohybom vo vesmíre a tak som vedela, že všetko je v najlepšom poriadku.
O chvíľu sa predo mnou objavil fernet a po ňom ďalší a ďalší. Koľko ich bolo, neviem. Viem ale, že som Lukymu porozprávala, ako sa mi už veľa rokov páči, aká som vždy rozklepaná, keď ho vidím a aký je zlatý, keď je v škole dohúlený. Lukyho ruka sa usídlila na mojom stehne a postupne sa posúvala vyššie a vyššie, až sa vyššie nedalo...
            Nikto si nás nevšímal, pretože všetci ostatní sa bavili na škaredom Peťovi, ktorý nebol až taký jebko ako sme si mysleli. Ukázalo sa, že keď je dostatočne opitý, tak je s ním celkom sranda.
 „Nejdeš sa prejsť?,“ pošepol mi zrazu do ucha Luky a ja som od vzrušenia takmer zabudla dýchať.

 
             „Škoda, že si taká plachá,“ povedal potichu, akoby len tak pre seba, keď sme prechádzali parkom.
 „A nato si ako prišiel?,“ postavila som sa tesne pred neho a chvíľu sme na seba bez slova hľadeli.
 „Takže by nevadilo, keby...,“ povedal a usmial sa takým záhadne smiešnym spôsobom, ktorý mi pripomínal Brandona Walsha z Beverly Hills. Keby mi v tej chvíli do úst nevopchal jazyk, určite by som vybuchla od smiechu. Rukami sa prisal na môj zadok a mačkal striedavo raz jednu, raz druhú polku. Prišlo mi to trochu divné, no aj tak som bola celá bez seba. Nechcela som si to u neho pokaziť a tak som spolupracovala, ako sa dalo. Asi po dvoch minútach sa odo mňa odlepil, chytil ma za ruku a bez slova ma ťahal smerom k lavičke, dokonale krytej pred svetlom pouličných lámp.
„Vieš, aj ty sa mi veľmi páčiš, dokonca by som povedal, že je v tom niečo viac,“ povedal, keď sme si vedľa seba sadli. Prešiel mi rukou po vlasoch a ja som cítila, že mu nie som celkom ľahostajná. Opäť sme sa začali bozkávať. Tentoraz však oveľa nežnejšie a pomalšie. Boli to najkrajšie bozky, aké som kedy dostala.
„Myslíš, že by sme spolu mohli chodiť?“ spýtal sa ma, keď sa naše pery oddelili a ja som myslela, že sa mi sníva.
„Áno, áno, áno,“ vykríkla som ako zmyslov zbavená.
Mlčky som sa opierala o jeho rameno a vychutnávala som si túto chvíľu každou bunkou svojho tela.
„Ak by si chcela...“, povedal a na chvíľu sa odmlčal.
„Teda ja by som chcel... hmm... nespravíš mi to ústami?,“ zaznelo z jeho úst a mne srdce vyskočilo od strachu až niekam do hrdla.
Vedela som, že ak chcem, aby so mnou zostal, musím to spraviť. Robia to všetky baby. Najviac som sa bála toho, že to nejako poseriem. Ešte som to nikdy nerobila, ale Luky bol ten, ktorému som to spraviť chcela, vnútorne som sa nato pripravovala. Zuza mi hovorila, že je to úplne v pohode, až na ten koniec, ale vraj sa to dá zniesť. Naklonila som sa nad jeho rozkrok, počkala som, kým to vytiahne a začala som.
            Asi po troch minútach som začula čosi v kríkoch za nami. Prestala som, zodvihla som hlavu, no nič som nevidela. Bola tam tma ako vo vreci.
„Čo to tam je?,“ pozrela som na Lukyho.
„Nič, nič, to sa ti asi len zdalo,“ povedal nervózne a rukou ma tlačil smerom dolu.
Po chvíli sa mi zdalo, že to počujem opäť. Vstala som a vykročila som smerom k podozrivým zvukom. V tom z kríkov vyskočili všetci Lukyho kamoši aj so Zuzou.
„Lukáš, Lukáš, neveril som, že to dokážeš, ale stávka je stávka. Dlžím ti päť rumov!,“ vykoktal zo seba škaredý Peťo a všetci sa išli od smiechu popučiť. Luky vyzeral asi sekundu zarazene, no nakoniec sa začal tváriť ako najväčší hrdina.
            A ja som tam stála ako tá najväčšia piča. Z očí mi stekali slzy, bolo mi neskutočne zle a cítila som, ako mi po zmeravených nohách steká moč. Pozbierala som zvyšky síl a bežala som preč, preč od ich smiechu, ktorý ma trhal na kusy. Chcela som ujsť pred svetom a pred sebou. Bežala som, ani neviem kam, bežala som, až do úplného vyčerpania. Padla som na zem, nevládala som sa pohnúť a nevedela som prestať s plačom.