Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte sePísmacké blues
Autor
obluda
Vyzerala pekne. Vravela niečo o pozitívno-sugestívnej atmosfére pri učení. Podľa toho, ako sa tvárila som usúdil, že to musí byť závažný problém. Sústredene som pritakával. Zápal v jej prejave potvrdil Peťove slová. Zdala sa mu príliš inteligentná a vraj sa s ňou nedá baviť dlhšie ako hodinu.
„Netrep, určite ju chceš pre seba! Veď mi to povedz a ja sa s ňou stretnúť nemusím,“ snažil som sa zistiť, čo je vo veci.
„Ani náhodou! Veď ty sa zbadáš!,“ s ľútosťou človeka, ktorý nemá silu zastaviť kamaráta rútiaceho sa proti múru, ma potľapkal po pleci.
Neskutočné. Peťo mal pravdu. Vyzerala ako bohyňa a z úst sa jej valila smrtonosná nuda. Za celý čas sa ani raz neusmiala. Pripadal som si trápne. Čo s tým? Ako to prežiť? Rozhodol som sa pre ďalšie pivo.
„Idem objednať. Nezabudni, kde si skončila,“ prerušil som jej rozprávanie a zmizol som za rohom.
Nemal som ani tušenie o čom hovorila, no súviselo to s jej budúcim povolaním pani učiteľky. Jednu vodku som exol pri bare, druhú som si nalial do piva a vrátil som sa k stolu.
„Už viem, že deti máš naozaj rada. A aký je tvoj vzťah k procesu ich vyrábania?“ pokúsil som sa o vtip.
„Prosím?“ vypleštila na mňa oči. Prečítal som si v nich jasný odkaz o tom, čo si o mne myslí.
„Ale nič,“ povedal som previnilo a so sklonenou hlavou.
Nastalo trápne ticho, ktoré mi celkom vyhovovalo. Počkám ešte chvíľu a potom to ukončím, zmiznem, stratím sa a zabudnem. To bude najlepšie. Už teraz mi bolo ľúto detí, ktoré bude učiť.
„Hm. Z času načas niečo napíšem. Ale veľmi málo,“ mávol som rukou nad svojou nevydarenou kariérou spisovateľa.
„Tiež občas niečo napíšem,“ povedala s istou dávkou hrdosti.
„Hmm,“ veľmi ma to nenadchlo. Dnes píše takmer každý a väčšinou to nestojí za nič. Sám dobre viem, o čom hovorím. Záujem baviť sa o literatúre vo mne vzbudila, až keď sa spýtala na písmak.
„Písmak? ..niečo mi to hovorí. Párkrát som si tam tuším niečo prečítal, “ zaklamal som. Písmak bol mojou literárnou základňou.
„A pod akým nickom?,“ vyletelo zo mňa naliehavejšie, ako som chcel.
„Tak to ti nepoviem.“
„Prečo?“
„Možno neskôr. Ale teraz mi povedz, o čom sú tie tvoje poviedky.“
„Väčšinou o tom, čo ma práve štve, čiže prevažne o ženách,“ usmial som sa.
„Hm, takých je na písmaku plno. Niektorí píšu celkom fajn a niektorí otrasne.“
„Ako otrasne?,“ zaujímalo ma či sa o sebe náhodou niečo nedozviem.
„No,“ zhlboka sa nadýchla a pokračovala: „V poviedkach vystupujú ako najväčší maséri. Väčšinou spravia zo ženy úplnú chuderu a nakoniec, aby získali tipy a priazeň, napíšu, akí sú v skutočnosti citliví a ako ich všetko mrzí. Nenávidím takéto šovinistické svine! Akoby to bola teraz nejaká móda, písať ako...“
„A prečo ti to vlastne tak vadí?“ spýtal som sa asi po piatich minútach, keď skončila so svojim monológom.
„Ak ti mám povedať pravdu, kedysi sa mi také poviedky celkom páčili.“
„A prečo ich teraz neznášaš?“ chcel som zistiť, ako strácam čitateľov.
„Preto, lebo som sa stala ich hlavnou postavou. Chuderou, na ktorej sa každý smeje,“ sklonila hlavu a začala hovoriť tichšie: „Vieš, chodila som s chalanom, ktorý písal presne ten typ poviedok. Vravel, že to nie je o mne, no vždy som sa v tom našla. Bol to hnusný pocit,“ všimol som si, ako ju striaslo.
„Tak to ti verím,“ uistil som ju.
„Pravdu povediac, trochu si mi ho pripomenul. Preto som bola zo začiatku trochu nesvoja. Ale myslím, že sa ti dá veriť,“ pokúsila sa o úsmev.
„Jasné, pokojne mi môžeš veriť,“ prikývol som.
„Ďakujem, si zlatý.“
„Za málo,“ prešiel som jej dlaňou po ruke.
„Rozumieš,“ naklonila sa ku mne a pošepkala: „ Už nikdy nechcem byť hrdinkou poviedky od nejakej šovinistickej svine.“
„Úplne chápem,“ povedal som a bolo mi úprimne ľúto, že jej to opäť nevyšlo.