Life´s a Bitch - cast 15.

ospravedlnujem sa za dlhe meskanie, prazdniny boli viac-menej mimo pocitac ^__^

Zažil som už aj lepšie rána - o tom som bol presvedčený už vo chvíli, keď som v zrkadle zbadal bledú tvár chodiacej mŕtvoly s čiernymi kruhmi pod červenými očami. Skvelá farebná kombinácia, dokonale vystihujúca fakt, že som spal dokopy asi štyri hodiny. Ako Napoleon.

Lenže ja som sa nemohol po zvyšok dňa povaľovať s pohárom vína v ruke a tak som sa odobral do školy tradičným spôsobom – s hlavou plnou nadávok a niekoľkými ľahšími zraneniami spôsobenými kopancami do nábytku, zábradlia a obrubníka.

Odchýlka od milých tradícií sa, samozrejme, nekonala (kedy sa o tej písomke vlastne hovorilo???) a tak som sa aspoň zahral na ekológa a uchránil som pred zoťatím jeden nevinný strom, keď som odovzdal čistý papier. Načo si namáhať ruku...

Jediným svetlým bodom bolo pre mňa to isté, čo pre polovicu ženského osadenstva školy – Miyagi sa však rozhodol vyhnúť sa podpisom, fotkám a fanklubu svojej osoby a vyhýbal sa im tak účinne, že mi trvalo pol dňa, kým som ho vypátral. Nebol ukrytý nijako originálne: vlastne sa len posadil z druhej strany živého plota. Kým som však tú kopu zelene obišiel, znovu sa stratil. Som paranoidný, alebo sa vyhýba konkrétne mne?!

Zbadal som ho, keď som prechádzal šatňou. Mám dojem, že sa stretávame výhradne pri skrinkách, povzdychol som si a zamieril som k nemu. Asi mali práve tréning, pretože mal na sebe trochu prepotený basketbalový dres (tentoraz oba diely) a vytrvalo sa snažil ignorovať roj dievčat, ktoré sa zasa snažili vyzerať, ako že si naozaj prezerajú nástenku a jeho smerom sa obzerajú len náhodou.

„Aki?“ oslovil som ho a zamračil som sa na dievčatá, ktoré sa okamžite rozchichotali a rozvzdychali.

Na moje prekvapenie neodpovedal. Teda, ak sa za odpoveď nedá pokladať extrémne hlučné tresnutie nevinnými dvierkami skrinky.

„Čo je s tebou?“ pokúsil som sa o nezáväzný tón, no celkom to nevyšlo a jasne som počul zlosť vo vlastnom hlase. Fakt ma zaujímalo, o čo tu ide.

„Nič zvláštne. Nechoď za mnou,“ dodal, keď si správne vyložil môj pohyb smerom, ktorým mienil zmiznúť.

„Nechcel by si mi vysvetliť, o čom to tu melieš?“ zavrčal som, už ani neskrývajúc podráždenie. Ak si chlapček myslí, že sa so mnou bude jeden deň lízať a druhý ma pošle do riti a to ešte nepriamo, tak to sa sakra mýli.

„Nie. Proste... nateraz mám toho dosť, jasné?“ zamrmlal neartikulovane a ja som tam zostal stáť, akoby ma ovalili po hlave – zdalo sa, že som sa mýlil ja. Jeho Veličenstvo Aki Miyagi sa totiž s pokojným svedomím zdekoval a nechal ma tam postávať ako dementného.

Dievčatá sa zachichotali.

Zavrčal som.

Dievčatá zbledli a začali si šepkať.

Vrhol som na ne vražedný pohľad.

Dievčatá zmizli z dohľadu, ale ten nepríjemný pocit ich zadosťučinenia zostal so mnou v tej poondiatej chodbe. Zdá sa, že mojím osudom je znášať erotické výstrelky všetkých ľudí tejto planéty.

Samozrejme, že som ho hľadal. Nebol v šatni; nebol vo svojej triede; nebol v telocvični... dokonca som obehal aj záchody, a nič. Jednoducho zmizol. Podarilo sa mi zazrieť ho ku koncu dňa, no pozeral na mňa ako diabol na kríž – tak to vyzeralo na tú mikrosekundu, kým vydržal môj pohľad. Keďže to bola moja posledná hodina, mal som dve možnosti: možnosť číslo jedna - nechať to tak a odobrať sa domov (a znovu počúvať kvílivé náreky mojej matky, ktoré mi znemožňovali spánok dovtedy, kým sa nenadopovala práškami na spanie). Možnosť číslo dva: počkať si naňho.

Jednotka sa nezdala ako správne riešenie, už preto, že som chcel mať jasno. V poriadku, nech ma pošle do čerta, ale nech to urobí priamo. Už ma nebaví neustále sa topiť v neistote. Navyše je to aj dosť únavné, celé dni čakať, kým sa niekto konečne rozhodne, čo so životom.  

Nakoniec som sa posadil na schody vedľa jeho triedy. Keď sa to tak vezme, bol to on, komu sa zažiadalo prejsť do serióznej fázy vzťahu, takže by bolo slušné povedať mi do očí, prečo toho má zrazu dosť.

Školské (a vlastne akékoľvek) schody nie sú bohvieaké na sedenie a po vyše polhodine mi už pekne tŕpol zadok. Našťastie zazvonilo a moje zúbožené sedacie svalstvo dostalo možnosť konečne sa uvoľniť. Z triedy sa vyhrnulo asi tak dvadsať ľudí – ten, na ktorého som čakal, medzi nimi nebol.

„Miyagi, zostaňte,“ začul som zvnútra známy hlas. A keďže v odpočúvaní cudzích rozhovorov som už mal peknú prax, rozhodol som sa nevstupovať na scénu.

„Čo je?“ zavrčal ako odpoveď a mne sa zdalo, že to nie je veľmi vhodná odpoveď z pozície študenta. Nezdalo sa to asi ani Naoyovi, lebo som v jeho slovách cítil úškrn. Bolo tam však aj o čosi viac pokrytectva, než na čo som bol zvyknutý práve u neho.

„Ale no tak, Miyagi, nepamätáte si, o čom sme sa rozprávali?“

„Práve, že áno.“

„No tak vidíte. Nezabúdajte, že ja vás sledujem.“

„Čo tak sa prestať hrať na slušného profesora?“ Miyagi zaškrípal zubami a mne sa proti mojej vôli začínalo zdať, že mi zasa niečo uniká. To sa už stáva takmer pravidlom...

„To, že som videl váš holý zadok, ešte neznamená, že vám automaticky začnem potriasať rukou a usmievať sa na vás,“ odvetil Naoya celkom pokojne a ja som mal čo robiť, aby som sa tam nevrútil a nezreval „Čože?!“

„Iste, ale je mi dosť divné, keď mi vyká niekto, kto ma ráno začal vydierať.“

Tak, a už som kompletne mimo.

„Správne, Miyagi, ste celkom bystrý a tak by ste si mali uvedomiť, že hoci som začal ráno, ešte som s tým neskončil.“

„To je mi dosť jasné, pán profesor.“

Aha. Tentoraz ten sarkazmus patril Miyagimu.

„To je všetko?“ zavrčal pre zmenu útočne a Naoya nepochybne musel prikývnuť, lebo som začul kroky. Náhle mi napadlo, že by nebolo dobre, keby ma Miyagi našiel, ako načúvam za dverami, takže som ako maskovací manéver použil schodisko. Úspešne: buď je to mojím prirodzeným talentom tajného agenta, alebo bol Miyagi taký naštvaný, že sa nedíval okolo seba, pretože ma nezaregistroval a kroky pripomínajúce stádo divých slonov mi jasne naznačili, že je už mimo dosah.

Opustil som svoje stanovisko a premiestnil som sa ku dverám triedy. Naoya tam bol ešte stále, presne podľa môjho očakávania. Sedel na katedre a neprítomne zízal z okna.

„You lowlife,“ zavrčal som na neho obľúbenú nadávku našej angličtinárky aj s charakteristickým prízvukom. Strhol sa a keď ma zbadal, zamračil sa:

„To si ty...“

„Čakáš Santa Clausa?“

Tentoraz zavrčal čosi nezrozumiteľné: radšej som sa nenamáhal pochopiť jeho slová a zameral som sa na účel svojej návštevy:

„Čo to má byť s tým... Miyagim?“

Najprv som chcel povedať „s tým vydieraním“ – na poslednú chvíľu som si to rozmyslel a skúsil som to z diplomatického hľadiska. Úmysel sa však celkom nevydaril:

„Čo myslíš?“

„Nehraj sa na idiota. Videl som, ako odtiaľto pred chvíľou vyletel. Ani si ma nevšimol,“ podnikol som ďalší diplomatický krok: jemne som do vety zapracoval fakt, že Miyagi si ma v podstate nevšíma celý deň, a zároveň som zamlčal, čo som počul. Skvelé – možno sa dám k tajným službám.

„A tebe to vadí?“  uškrnul sa samoľúbo.

„Iste, že mi to vadí. Nie je totiž ani môj otčim, ani učiteľ, takže by sa ten vzťah mohol vyvíjať celkom sľubne, nemyslíš?“ odvetil som sladko v zmysle klasického „oko za oko...“ Zdalo sa, že som trafil do čierneho, lebo si povzdychol ako na pohrebe:

„Myslíš to s ním vážne?“

„Prečo sa pýtaš?“ zrazu som mal pocit, že každá odpoveď, či už kladná, alebo záporná, by nebola tá pravá. To, čo povedal on, ma však takmer zrazilo z nôh:

„Lebo ťa chcem naspäť.“

„Aha... no... vďaka za poctu, ale nie, ďakujem.“

„Prečo nie? Myslel som, že ti so mnou bolo dobre...“

Dočerta, ako mu to mám vysvetliť?!

„A ja som zasa myslel, že si sa už dostal cez rozchod s Kazuom.“

No, tak toto nebolo veľmi diplomatické... ale v každom prípade, dočkal som sa negatívnej reakcie.

„Áno... teda, už naňho kašlem... Ichiro, vráť sa ku mne...“

„Včera som bol v jeho byte. Sedel na gauči, v krvi mal asi dva a pol promile a oplakával práve teba.“

Jeho oči sa rozšírili na veľkosť stredne veľkých tanierov a takmer prestal dýchať:

„Naozaj?“

„No tak vidíš. Ešte stále ti na ňom záleží, tak za ním choď, porozprávajte sa, trebárs aj niečo iné, a prestaňte mi obaja srať život, OK? Vďaka.“

Aké pekné by bolo dôstojne sa otočiť a vypariť sa. Lenže Naoya z katedry zliezol o čosi skôr, než by som potreboval a stihol ma zadržať. Presnejšie povedané, objal ma takým spôsobom, že v inej situácii by som sa na neho už vrhol.

„Ichiro, prosím... ak sa ti zdá, že som sa nedostal cez Kazua, pomôž mi...“

„To iste! Ja nie som žiadne antidepresívum,“ protestoval som, ale sám som počul, ako úboho. Iste si to vysvetlil úplne, celkom a absolútne nesprávnym spôsobom, pretože mi vošiel prstami do vlasov (doriti, prečo len musí poznať všetky moje slabé miesta?!) a pobozkal ma. Priznávam bez mučenia, bolo to fantastické... pred očami sa mi premietli všetky tie hodiny a dni v jeho dome, sex s ním v spálni, v obývačke, pred provizórnym krbom, v sprche... a začal som uvažovať, že možno, naozaj len možno, by to s ním nemuselo byť také zlé...

A potom som začul vysoký výkrik a tupý dopad niečoho ťažkého na zem. To dosť narušilo atmosféru a tak som otvoril oči. Všimol som si Naoyov trochu nahlúply výraz s otvorenými ústami a vyvalenými očami upretými niekam za môj chrbát. Otočil som sa teda a zbadal som moju angličtinárku, ktorá okrem svojho obľúbeného „you lowlife“ bola známa tiež tým, že každý rok mala nový objekt záujmu v profesorskom zbore. A tento rok ju neodradil ani fakt, že Naoya je (hoci len pre verejnosť) ženatý.

Všimol som si, že to čosi ťažké boli slovníky, ktoré ležali rozhádzané na zemi – niekoľko vytrhnutých stránok ešte len pristávalo na dlážke, keď sa učiteľka s divým revom pustila dolu schodmi. Smer – riaditeľňa.

„Sme v poriadnej riti,“ skleslo usúdil Naoya, keď jeho ruka konečne opustila moje vlasy a druhá môj zadok.

Už v tej chvíli som si želal, aby sa mýlil.

---