Vnúčatá-naša radosť... a ešte niečo

Dnes som „trochu“ hnevala moju starú mamu. Začalo sa to ako obyčajný aké-sú-tvoje-plány rozhovor o živote. Ale ja som vedela, kam nás tá cestička zavedie....k Bohu. Moja stará mama je veľmi pobožná ženička a každú noc sa modlí, aby sme aj my všetci uverili a konečne začali myslieť na smrť a večnosť. Nerada som plávala po takých podozrivých vodách, lebo sa mohli ukončiť utopením môjho príliš dobrého vzťahu s babkou. Ale ťahala ma za jazyk a netušila, že ja si svoju pravdu tiež chcem vyniesť na čistinku. Vedela som presne, čo mi povie, ale ona iste nečakala to, čo som ja hovorila jej: že verím v Boha, ale nie v peklo a v raj, tiež nie, že Bibliu „diktoval“ Boh ľuďom....Šťastie, že má babka silné srdce (veď sa ona dnes večer pomodlí, aby mi Boh odpustil moje rúhanie). A potom hovorila: „Čítala si Bibliu, vieš, že tam sú štyri Evanjeliá...“ Nepriznala som, že som prišla po prvých sto ľudí a že som si od tých mien, počtov detí a prežitých rokov chcela prestreliť kotrbu! (a keďže to nie je efekt, ktorý by Biblia mala vyvolať, nepoviem to nikomu). Teda, stará mama hádzala hrach na jednu stenu, ja na druhú, opačnú a po štyridsiatich minútach ona dala tajm-aut. Vraj so mnou nemožno dôjsť a nechce, aby sme sa pohnevali. Tak rýchlo teda ustupujeme? Mne bolo svedomie na pokoji, ale tuším, že babkina modlitba tejto noci bude dlhá a dôkladná...Čomu slúžia vnúčatá?