Písmák Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte semoja Jeseň
03. 10. 2006
0
0
387
Autor
PugyA
moja Jeseň
Dnes zobúdzala som sa s úsmevom na perách,
ale ukladala som sa so smútkom v očiach,
lebo zistila som, že všetci mlčia
že nikto nehovorí čo si myslí,
ani sa nikto nepýta čo mám na mysli.
Že strom plače spolu so mnou
a list za listom padá za mnou.
Zistila som,že svet je veľký,
preto bála som sa, že sa stratím
Že stratím sa ako zrnko v mori
alebo ako kvapka v poli.
Som jedna z mnohých
alebo jeden z mála,
človek čo cíti sa sám
a stále niečo hľadá...
Som sama v dave
ako aj teraz práve.
Počujem dych iných
a vravy bytostí ľudských.
Ale nevnímam či mne vravia
a či ma len za chrbtom súdia.
Viem, že môžem kričať nahlas
prekričím aj veľký rozhlas.
Môj krik vzbury mojmu osudu by bol počuť až za hory.
Listy by vzlietli zo zeme
stromy sa chytili zelene.
Slnko by opäť na východ prišlo,
ale čo by mi ztoho vzišlo..?
Keď môžeme si zakryt uši
že je hlučno netušiť.
Alebo sa tváriť, že sme hluchí
že nechápeme a sme hlúpi.
Nemúdri nato, aby sme pochopili,
že samota nie je pre ľudí..
Nekričím, čiže Slnko zapadne
sposlednou zeleňou stromu,
čo dopadne na povrch domu.
Zelená pokrývka na hnedú sa zmení
sposledným klipnutím mojich očí..
Zaspávam pomaly sčiernym mrakom nad hlavou
a zatial mi vyrastie krik nad rukou pravou
anad lavou zjaví sa takzvaný obláčik šťastia zo srdcom ohnivým...
Tak predsa sa opäť prebudím
súsmevom na perách mojich...?
Dnes zobúdzala som sa s úsmevom na perách,
ale ukladala som sa so smútkom v očiach,
lebo zistila som, že všetci mlčia
že nikto nehovorí čo si myslí,
ani sa nikto nepýta čo mám na mysli.
Že strom plače spolu so mnou
a list za listom padá za mnou.
Zistila som,že svet je veľký,
preto bála som sa, že sa stratím
Že stratím sa ako zrnko v mori
alebo ako kvapka v poli.
Som jedna z mnohých
alebo jeden z mála,
človek čo cíti sa sám
a stále niečo hľadá...
Som sama v dave
ako aj teraz práve.
Počujem dych iných
a vravy bytostí ľudských.
Ale nevnímam či mne vravia
a či ma len za chrbtom súdia.
Viem, že môžem kričať nahlas
prekričím aj veľký rozhlas.
Môj krik vzbury mojmu osudu by bol počuť až za hory.
Listy by vzlietli zo zeme
stromy sa chytili zelene.
Slnko by opäť na východ prišlo,
ale čo by mi ztoho vzišlo..?
Keď môžeme si zakryt uši
že je hlučno netušiť.
Alebo sa tváriť, že sme hluchí
že nechápeme a sme hlúpi.
Nemúdri nato, aby sme pochopili,
že samota nie je pre ľudí..
Nekričím, čiže Slnko zapadne
sposlednou zeleňou stromu,
čo dopadne na povrch domu.
Zelená pokrývka na hnedú sa zmení
sposledným klipnutím mojich očí..
Zaspávam pomaly sčiernym mrakom nad hlavou
a zatial mi vyrastie krik nad rukou pravou
anad lavou zjaví sa takzvaný obláčik šťastia zo srdcom ohnivým...
Tak predsa sa opäť prebudím
súsmevom na perách mojich...?