Tvár

Po hodine sústredenej práce naňho z plátna hľadel dokonalý portrét, no jeho dokonalosť spočívala iba v maliarovom talente, nie v samotnej tvári. Zdala sa pekná, lež niečo postrádala. Maliar na ňu hľadel a uvedomil si to. Obraz zobral zo stojana, oprel o stenu. Vzal čisté plátno, vyšponoval ho do rámu a upevnil na stojan. Dlho upieral svoj zrak na bielu látku pred sebou, až na nej jeho myseľ namaľovala tú istú tvár, tentokrát však oveľa skutočnejšiu. Rýchlo sa pustil do práce, aby mu nič neušlo.

Keď dokončil druhý portrét, opäť mu venoval niekoľko minút sústredenej pozornosti. Pery mal pevne stisnuté, oči mierne prižmúrené. Ani tento sa mu nepozdával. Bol o čosi lepší, avšak ešte stále to nebolo ono. Tvár sa usmievala, to bolo v poriadku, tak si na ňu spomínal. Ale pery boli príliš umelo vytvarované do pôsobivého úsmevu. Bolo to moc okaté, neprirodzené.

Aj druhý obraz sňal zo stojana, oprel ho vedľa prvého. Prešiel k oknu, aby sa mohol zahľadieť do tmy. Mesiac bol skrytý za chumáčom oblakov, ale i napriek tomu bola pomerne jasná noc. Napokon do rámu upevnil tretie plátno a bez dlhšieho premýšľania sa pustil znovu do práce. Maľoval, až kým nebol hotový. Tvár bola opäť dokonalá, farby jasné, oči žiariace. Len... len čosi ešte stále nebolo v poriadku. Čosi malé, bezvýznamné, ale... ale tak dôležité.

Nech sa maliar snažil odhaliť nedostatok svojho výtvoru ako chcel, nedarilo sa mu. Nevedel prísť na chybu, ktorú urobil, ktorá  vždy vošla do jeho maľby ako sa votrie choroba do ľudského tela. Opäť bol nespokojný, no opäť svoju nespokojnosť prekonal. Cítil, že sa stále blíži k cieľu, pomaly, ale blíži. To bolo rozhodujúce.

Keď ráno začalo svitať a ešte chladné slnečné lúče vnikali do miestnosti, kde maliar realizoval svoj zámer, o stenu boli opreté štyri obrazy, všetky navlas rovnaké, no pritom tak veľmi odlišné. Predstavovali dievčenskú tvár, ktorá bola v maliarovej mysli uväznená ako väzeň v doživotnom žalári, predstavovali jeho smútok a žiaľ, radosť a opojenie. Predstavovali jeho zaľúbenie, jeho smrť.

S prvým zvukom zvonov zvolávajúcich veriacich do kostola, maliar klesol od vyčerpania, oči upieral pred seba, hľadel na dievčenskú tvár, ktorú chcel zvečniť, no nedokázal prísť na to, prečo sa mu to nedarí. Keď zavrel oči a ešte stále ju mal pred sebou, pochopil. Pochopil, že zomrela, že aj on zomiera, a že jeho obraz postráda len jednu maličkosť: život.