O žití

Už ako malý chlapec som rád sníval. Spomínam si, že najradšej som lietal, ale to asi každé dieťa. Stačilo rozprestrieť ruky, trochu nimi pohýbať ako vták krídlami a gravitácia stratila svoju dominanciu nad ľudským telom. Časom sa let z mojich snivých predstáv vytratil. Tak to však obyčajne chodí, z dieťaťa sa stáva dospelý človek, ktorý prestáva veriť na rozprávkové bytosti, dokonca prestáva veriť v ľudskú, neskôr i božiu spravodlivosť. To sa zrejme prenesie i do snov. Akoby nám niekto krídla odstrihol... alebo nohu prikoval k stĺpu? Také úvahy však často nikam nevedú. Mnohé skutočnosti v podstate nikam nevedú a zamýšľať sa nad nimi rozhodne nemá význam. Človek častokrát koná tak, ako by nemal, nechá sa ovplyvniť, strhnúť. Pripomína malú lodičku na šírom mori, s ktorou sa pohrávajú vlny, ak príde búrka a s ňou veterná smršť, tak čas prestáva hrať svoju dôležitú rolu. Sekundy sa predlžujú, všetko dostáva iný nádych.

Teraz je však hladina oceánu pomerne kľudná, tak netreba spochybňovať rýchlosť, akou sa posúva minútová ručička na nástenných hodinách. Vonku je iste tma, no presviedčať sa o tom nebudem. Záves na okne ma delí od reality, od všedných starostí, od ľudí, ktorí tam žijú. Mám toho veľa na jazyku, no slová sa nevedia dostať cez suchý krk. A napokon komu by som rozprával? Prázdnej miestnosti, ktorá sa stala mojim útočiskom? Nie, nepoviem ani slovo. Vraj múdrosť mlčí, tak ju nebudem týrať žiadnymi rečami. Stačí, že trápim druhých, seba.

Ale iné som chcel. Sny. Tie nemé tiene, ktoré nás sprevádzajú počas dlhých nocí a potom aj ráno, keď sa človek zobudí a cíti akoby mu čosi unikalo. Zrazu je všetko odlišné, konkrétne. Posteľ je ešte stále teplá, na podhlavníku otlačená hlava, spomienka na sen čoraz rýchlejšie stráca farby, až napokon úplne vybledne. Nejde o skutočné obrazy, stačia pocity. Veď v nich sa ukrýva celý príbeh. Príbeh, ktorý si môže každý nazvať po svojom, a napokon ho aj celý vymyslieť.

Cítim sa stále sám. Len so snom...

„Čo robíš?“

„Píšem,“ odvetil som, no neotočím sa. Viem kto za mnou stojí. Nepotrebujem sa presvedčiť pohľadom. A napokon poznám i hlas.

„Poviedku?“

Na tvári sa mi zjavil úsmev, odpovedať nebudem. Nežne mi vošla rukou do rozopnutej košele. Hlavu si položila na moje rameno až mi do nosa udrela prenikavá vôňa borovíc, ktorými si umyla vlasy.

„Šteklíš ma.“

Prečo vlastne snívame? A prečo sa človek nechá niečím obmedziť? Vo svojich snoch...? A v realite, ktorú nevieme snívať, a predsa ju možno žiť ako sen? Ďalšie prázdne úvahy, radšej by som mal otvoriť okno a presvedčiť sa o čiernej farbe tam za závesom.

Nechce sa mi odpovedať na otázky, ktoré mi kladú a predsa odpovedám. Sám sa tak zamýšľam a kráčam vpred. Keď sa človek zastaví, stratí správny rytmus, môže ho to pripraviť o veľa. Dokonca sa môže stratiť. Ale ísť bez toho, aby som si na chvíľu oddýchol, posadil sa do trávy a zahľadel na belasú oblohu? Nemám právo si na chvíľu vychutnať kľud, ktorý ma do seba vtiahne, len čo sa rozhodnem mu to dovoliť? Jasne, že mám! Každý ho má.

Niekedy sa však obloha zatiahne. Ležím na zemi, hľadím do chladného plafónu a počúvam tichý plač.

„Nejdeš sa najesť?“

„Mhm, ešte dopíšem tento odsek.“

„Kto plače?“ Položila mi otázku a jej pohľad sa presunul z papiera na moju tvár.

„Ešte neviem.“

To však nie je pravda. Plače dieťa. Plače mladá žena, ktorá stratila niekoľko farieb svojho sna. Spomienky zmiešané so súčasnosťou, strapaté vlasy v lenivom prítmí miestnosti a mesiac, ktorý žiari na nočnej oblohe. Mĺkve obrázky jesennej noci. No a tiché vzlyky samozrejme. Stále neviem, čo by som povedal, pretože každé ďalšie slová budú ostrejšie ako čepeľ skalpela. Najrozumnejšie by bolo asi vstať a odísť, no na to nemám dostatok síl. Pri odchode sa totiž zakaždým rozlúčim, dnes by som to nedokázal, a preto by som v podstate neodišiel. Takže vstať naozaj nemá význam... tak ako prehovoriť... tak ako mlčať.

Som uväznený v sne, ktorý sa stal príliš reálny na to, aby mi teraz dovolil len tak odísť. Alebo zobudiť sa. Rozmýšľaním možno dospejem k rozumnému stanovisku, laxným prístupom však nechám sen oviť ma tesnejšie a až potom uvidím nakoľko žijem a nakoľko snívam.

Vstal som, že sa pôjdem najesť, no do uší mi vnikol tichý plač. Na okamih som sa zarazil. Vyvolal som ho svojimi predstavami, alebo je reálny?

„Tíško maličký,“ cez pootvorené dvere sa ku mne niesli chlácholivé slová matky. „Si hladný?“ Plač pomaly doznieval, už bol iba vzlykom ako keď po daždi padajú zo stromov veľké kvapky. Hlboký prerušovaný nádych spôsobený zovretým hrdlom, ktoré sa akoby nevedelo zbaviť kŕčov. „Môj malý...“

Stačilo urobiť pár krokov, otvoriť dvere a zbadal som dievča s dieťaťom v náručí. Hladila ho po hlávke rukou, ktorá sa ešte pred chvíľou dotýkala môjho tela.

„Pozri, aký je zlatý.“ Vycítila moju prítomnosť a tak ju pohľad otočil ku mne.

Chlapec pozeral svojimi veľkými očami na matku, pery sa mu prestali krčiť, zjavil sa na nich úsmev. Málokto by mu odolal. Všetci traja sme sa usmievali a bolo nám fajn.

Narástli mi krídla, opäť som vzlietol ako vták. Ako dieťa, čo dospelo a pritom sa všemožne snažilo nestratiť kontakt so šťastím a rodičovskou láskou. Dieťa, ktoré kráča po nočnej ulici, drží svojho otca za ruku, svoju matku... a počíta lampy vrhajúce ostré oranžové svetlo. Husté oblaky skrývajú tmu a predsa sú samy tmou. Všetko je pokryté oranžovým snehom, svieti ako tie lampy. A padá... tíško...

Ten obrázok nie je sentimentálny, nie je ani trochu reálny, aj keď kedysi bol. A ten predošlý? Ten takisto nie je reálny, ale bude. Ako sen, ktorý sa nakoniec premení na kanárika spievajúceho v klietke, ktorý čoskoro odletí. Alebo ho zje mačka.