Keď sto premeškaných chvíľ stojí za jednu nepremeškanú

Meškám. Skoro stále a všade. To, že dnes trhnem rekord v mojom živote ešte netuším. Aj bez neho by som totiž vedela napísať o mojom probléme, ktorý je sprievodcom môjho života už roky, jednu ucelenú zbierku poviedok. Tie najzaujímavejšie by boli asi o zisteniach, na ktoré som vďaka mojej nedochvíľnosti prišla. Musím povedať, že mnoho krát stáli za to.

___________

Dnes sa mám stretnúť s frajerom, máme naplánovaný celodenný spoločný program. Škoda, že nestíham byť u neho o druhej. Zatelefonujem mu, že sa stretneme priamo tam, musím totiž ešte niečo dorobiť. Super, takže sa stretneme tam. Ach, práve mi zvoní telefón, bude to ešte na dlhšie. Pre istotu zavolám frajerovi. Úprimne, pri mojom poslednom telefonáte s frajerom som naozaj ešte netušila, že mi tej práce nebude odbúdať a zakaždým, keď mu telefonicky oznamujem moje ďalšie zdržanie, odhadujem to už len na niekoľko minút. Utešujem sa tým, že ma nečaká v pravom slova zmysle, má tam totiž o zábavu postarané aj bezo mňa. S pokročilejším časom mi je čoraz blbšie a blbšie náš spoločný program úplne zrušiť, pretože na mňa každou minútou a neskôr každou hodinou dlhšie a dlhšie čaká. No nakoniec sa víťazoslávne o 6,5 hodiny neskôr dostavujem! A spolu so mnou nechtiac aj taký minitest. Veď nemohla som čakať, že ma po mojom faux pas privíta s vrelým úsmevom a chladeným nápojom. Ak by to bol spravil, pravdepodobne by sa samootestoval predčasne. Nikto na svete nad takouto nehorázosnosťou zo strany polovičky predsa nemávne rukou. Úplne ho chápem, keď nastoľuje potichší večer. To ticho, ktoré dnes večer počúvam je náhodou celkom príjemné. Po celom dni konečne ticho.. No ale je asi na čase sa ospravedlniť. Problém je, že mi to začína byť smiešne. M e š k a ť šesť a pol hodiny na rande... Namiesto ospravedlnenia sa začína boj s mojimi nadskakujúcimi kútikmi. Na turnaji sme ešte asi hodinu a za stáleho ticha nastupujeme do autobusu. Frajer si sadá a pýta sa ma, či si nesadnem k nemu. To by už ale bolo spolu s tým umelým tichom príliš veľa statiky na mňa na ten večer...S úsmevom odpovedám, že chcem ostať stáť. Na ďalšej zastávke nastupuje príliš dobrý muž v obleku. Postavil sa vedľa mňa. Zástavky sa míňajú. Ten vedľa mňa je tak akurát vysoký. Inak klasika nuda v MHD. A tak pozeráte doľava, doprava, po ľuďoch....Kde tu sa mi stretne pohľad s vedľa stojacim príliš dobrým.... Uvedomila som si, že posledný blick, čo som na neho hodila, bol jeden z kategórie šibalských... Mojimi šibalskými pohľadmi zisťujem, či sú dotyční naladení na rovnakej vlnovej dĺžke. To lišiacke iskrenie v mojich očiach je takými osobami neprehliadnuteľné. Stačí blick a mám ich v pavučinkách. Dotyčný vystupuje a čaká na ďalší spoj. Moje oči sa mu opierajú o chrbát. Pohýname sa. Moja hlava sa otáča doľava. Už len kúsok a bude fuč. Už len naozaj kúštik a už ho neuvidím.... Otočil sa! Ha! Mám ho! Ja som to vedela! Usmiala som sa na neho. Poriadne. Nech to ešte z tej diaľky vidí. A smeje sa aj on...:) Nasledovné zástavky mi moje huncútske kútiky vyskakujú opäť do výšin, no keďže nad mojim nehybným frajerom vyzerám ako samostatná cestujúca jednotka, snažím sa ich kŕčovite udržať v stabilnej polohe. Ešte si ľudia začnú myslieť, že mi šibe. V tej chvíli mi dochádza, čo za divadielko tu vystrájam. Cestujem s vlastným frajerom MHD, ktorý je hnevom na mňa asi celý bez seba, no jeho dnešná stratégia je si ma nevšímať. A namiesto toho, aby som riešila túto situáciu, využijem ju na očný flirt v autobuse. Keby sa ku mne môj frajer bol priznal a zrušil by mi tak moju hru s pánom príliš dobrým, asi by som sa ešte aj nahnevala. A jediný dôvod, prečo rozmýšľam, že sa mu prihovorím, je, aby si náhodou ostatní nemysleli, že trpím nejakou psychickou poruchou kvôli mojim smiechotám. Viem, že to nie je pekné, ale z celého toho, ako sa to vyvrbilo, mi je ešte viac do smiechu. Náladička graduje. A to som samozrejme ako vždy nič nepila. Vlastne by som mala byť z celého dňa unavená. Chcem sa ešte trošku zabaviť a tak mi to nedá: 'Prečo nič nehovoríš?' Dozvedám sa, že je unavený. Snažím sa nezmeniť hlas. Hrdúsiť smiech a zachovávať vážnosť dáva zabrať: 'Veď si celý deň dnes len sedel na tribune a čakal na mňa'. Prajem si, aby som mala z druhej strany hlavy ešte jedny ústa, ktorými by som všetok ten naakumulovaný smiech vypustila von. Nakoniec to z neho dostávam von. Áno, môj frajer je schopný konštruktívnej debaty. Nepáči sa mu, že sa nedá na mňa sto percentne spoľahnúť. Áno, chápe, že mám toho príliš veľa, ale šesť a pol hodiny meškať je moc. Hlavne po tom, ako som mu minule ako ma desať minút nechal čakať vysvetlila, že ja sa na neho za to síce vôbec nehnevám, len svojím meškaním dáva najavo, ako si váži čas iných a trošku ma mrzí, že ten môj podceňuje. STOP. V tomto momente sa začínam dozvedať viac ako som chcela. Źe som príliš chladná, chaotická, dokonca si so mnou nevie predstaviť budúcnosť za takýchto podmienok. Ták a už chcem ísť domov. Na čo mi to všetko práve vymenoval, keď ma teraz nechce pustiť domov? Ostávam teda u neho spať ako bolo v pláne. Ale v skutočnosti nespím. Premýšľam. A zase sa začínam usmievať. Keď posledné tri mesiace za niečo stáli, tak aspoň som opäť trošku spoznala samu seba. To, aká je pre mňa strašne dôležitá ľudská hrdosť. Ako by som dokázala milovať niekoho, kto ma po hodine meškania zruší. Ako nemôžem vystáť ľudí, ktorí nerozmýšľajú o krok dopredu. Niektorí tomu hovoria kalkulovanie. Ani tých nemôžem vystáť. Ako si môže predsa človek, ktorý mi šplechne do tváre desať vecí, ktoré mu na mne vadia, myslieť, že s ním strávim noc? A sme zase pri hrdosti. Ja ju mám. A bude ju musieť mať aj On. Je mi jasné, že tam spím poslednú noc. A už zaspávam. S oneskorením, ale predsa a ako vždy, s úsmevom na perách....

––––––––––

Dokončenie: o tri týždne sa mi moja predtucha o poslednej spoločnej noci potvrdila. Moja východisková situácia mi umožnila všetko zvaliť na nedostatok času. Scenár bol podobný ako vo večer môjho rekordu v meškaní, no mal rýchlejší spád. Potom ako som si vypočula, že ma už nikdy v živote nechce vidieť a dala som sa na odchod, nasledovala presviedčacia etapa, aby som ostala. Veľmi mu bolo ľúto toho, ako mi pred troma týždňami vyhodil na oči moje chyby, vraj to nemal robiť, lebo vraj tým urazil moje ego a zranil moju hrdosť. Škoda, že si neuvedomoval, že týmito slovami práve triafa klinček no kúsok vedľa. Že mi práve ukazuje, že za tým, čo mi povedal, si v slabej chvíľke nevie stáť. Škoda, že tie jeho úprimné slová, ktoré mi boli tak veľmi cenné, len som potrebovala čas a samotu na ich spracovanie, chcel práve dobrovoľne vziať späť. Nie. Moje ego ani hrdosť tu nikto nezranil. Iba som prišla na to, že je pre mňa cennejšie mať jej príliš ako nemať žiadnu. To ako som to myslela, som už ale nevysvetlila. Odišla som. A načas...