Ochladený život

Si zviera ukryté vo mne. Latentné, zákerné, ľahostajné, silné, večné. Si v mojich rukách, keď rozbíjam poháre. Si v mojich nohách, keď kopem do dverí alebo utekám pred prostovlasou ženou v žltých šatách. Si v mojej hlave, keď náhle zavriem oči. Si v mojich očiach, keď ma pochytí sklenený smútok. Vtedy ťa zo seba prúdmi vylievam, tvrdohlavo, nerozumne, nekonečne, nezmyselne, bolestne. Si môj nevyliečiteľný nádor- duch, čo sa mi smeje do útrob. Sleduješ ma a vnucuješ mi pocity bezbrannosti, paranoie, hystérie a následnej apatie a únavy. Si choroba.
Voda zovrela. Vyberám zo skrine krabičku s čajom. Dnes bude detoxikačný. Sáčkový. Nejako som prechladla, keď som sa v piatok prechádzala bez šálu ľadovým mestom. Zalievam čaj a pospevujem si. Ani neviem prečo, len tak. Odchádzajú mi hlasivky. Malé deti sa vonku naháňajú, vrieskajú po sebe, nadávajú si, snažia sa vyliezť na veľkú hviezdu na drevených preliezkach. Je mi z nich zima.
Vyberám zo šálky vrecúško. Pália ma z neho prsty. Stlačím ho, aby z neho vytiekli posledné kvapky tekutiny. V kútoch zapískalo. Stlačím ho znova. V kútoch znova zapískalo. Vyhadzujem vrecúško a pritom sa trasiem od zlosti. "To si ty?! Teraz sa pre zmenu skrývaš pri strope?! Ty paľuh! Pandrava! Odkundes! Pes! Pijavica! Neznášam ťa! Ty pľuhavec! Debil sprostý!" Skoro som od zlosti rozbila šálku. Akoby nestačilo, že som dnes videla svojho otca žobrať na moste...! Sedel schúlený a zúbožený pri zábradlí. Šibol pohľadom po okoloidúcich, aj po mne, ale nespoznal ma. Chvalabohu. Hneď zasa spustil zrak aj hlavu, ktorá už pomaly,ale isto plešivie. Nečudujem sa, že ma nespoznal- nevidel ma roky. Ja som ho tiež takmer nespoznala, len jeho modré oči a veľký nos. Ktovie, kde spáva. čo je, čo pije. Ktovie, o čom premýšľa... či o tom, že mu je zima alebo o tom, kde bude spať, čo bude fajčiť, piť, či som dostala vianočnú pohľadnicu a ak áno, prečo som na ňu neodpovedala...vtedy som ešte mala kam. Možno dúfa, že pôjde naspäť do väzenia- je tam teplo, jedlo, strecha nad hlavou aj dajaké peniaze... Ale nie! Príliš sa ním zaoberám, musím myslieť na niečo iné. (Po tom moste asi tak skoro nepôjdem...) Dosť!
Vravíš, že skončím rovnako? To sotva, to by si tak skončil aj ty, Pat, chceš tráviť čas tým, že sa mi budeš vysmievať, keď sa budem triasť niekde na chodníku? Že ti nikdy nedôjde inšpirácia? Až kým zo mňa nebude kus zmrznutého mäsa? "Aspoň odídeš..."
Šialený smiech. Srdečný, hlasný, trasľavý, škrekľavý, zhubný, bez konca. Som až taká smiešna? "Nikdy neodídem. Akoby si to nevedela..." a ďalej sa smeješ, natriasajúc bruchom ako ohavný prerastený jež. Stavím sa, že keby si nemal zatvorené oči, vyliezli by ti z jamiek. "Je mi z teba zle, keby si na seba aspoň nebral toľko podôb, aby som si trochu oddýchla!" Celý deň na mňa zazerajú, podráždene kričia, znervózňujú ma, poprípade ignorujú cielene, napäto, s dôrazom na odpor ku mne.
Teraz si moja podkožná vrstva duše, pevná, elastická, biela, takmer neživá hmota, brániš kontaktu môjho vnútra s vonkajšou časťou (že ju ochraňuješ? Už by si sa mohol prestať pretvarovať.) Stískaš ma, stláčaš, lisuješ, uzatváraš, zmenšuješ, dusíš, mohutnosť tvojho života cítim celým vnútrom, hýbeš ním, pretáčaš ho, prekrúcaš, deformuješ, zahusťuješ, už neviem, čo s tebou. Vybrali sme sa po nesprávnej ceste- po tej korálkovej. Pamätáš, čo vravela tá žena o korálkovej ceste? Vraj dobrí ľudia získavajú tie najkrajšie korálky za dobré skutky a robia si z nich náhrdelníky a zlí ľudia stále požierajú tie ostatné, čo sa povaľujú kde-kade. Tých s náhrdelníkmi pusita do neba a tí s plnými bruchami padajú do pekla. Jednoduché, nie? Bol to naozaj nešťastný výber, ísť na tadiaľ, mám krk i ruky celé omotané náhrdelníkmi z korálok a tiež žalúdok plný korálok, už ich ozaj nemám kam dávať... Už nikdy sa nevyberiem na juh, na človeka tam nečaká nič dobré, žiadne teplé kraje, len únavné brodenie sa korálkami!
Moja matka práve prišla domov. Odchádzam do svojej izby. Padám na posteľ a čumím do stropu. Nič sa mi nechce. Matka sa pýta, ako som sa mala, ako bolo v škole, čo budem jesť. Zahlasuje, že ide do obxchodu a že by sme mohli ísť cez víkend do Kauflandu alebo do Tesca(je utorok). Neviem prečo, ale takto si predstavuje spoločné, teda rodinné aktivity. A vraj v sobotu chce ísť k babke. No tak nech si ide... Vôbec ma to nezaujíma. Nechápem, ako ma môže niekoho o prítomnosť tak iritovať. Rozčuľuje ma, keď sa tvári akoby sme boli šťastná, láskyplná rodina.
Moja matka je taká krásna... Snaží sa. Aby som bola šťastná, aby som sa necítila sama, aby mi všetko išlo, aby som bola dobrý človek, poriadny človek so zmyslom pre povinnosť a poriadok. Je zlatá. Neznášam ju. Ale nie, ozaj ju mám rada. Neznášam ju len občas.
Vravíš, že som zlý človek? Skazený, zvrhlý, otrasný, egoistický, cynický, nepodarok, neuveriteľne bezcitný, chorobne živý, bezvedomý, polopriesvitný,amorfný, takmer neexistujúci? Že ma dnes bude mať pavúčí muž na večeru? Tým predsa straším ľudí ja! Chceš ma otráviť mnou? Z treba už všetko vystane... Vždy budeš na strane tých druhých (čo ma vždy vedeli pokoriť). Ale ja s tebou vybabrem! Nájdem pokoru aj sama...ale nie dnes. Dnes sa už len osprchujem a pokúsim sa zaspať. Hrozne si ma unavil. Vieš, že si strašne vyčerpávajúci? Ako obrovská tržná rana na hrudi alebo na bruchu. Alebo sto koní v jednom byte. Možno zajtra, keď sa zobudím, budeš mŕtvy. (Opúšťaš ma a letíš pod posteľ.) Vždy si bral vec príliš vážne...

---