Láska

Hľadala ju  v knihách, ale nenašla ju. Hľadala ju vo filme, ale nenašla ju.

Hľadala  ju v reálnom živote a nenašla  ju . Hľadala  ju v ľuďoch a našla len prázdne srdcia. ŽIADEN náznak lásky. Ani len náhodou. Teraz vie, že hľadala zle.

Jeden Anjel jej jedného dňa pošepol, že kde urobila chybu....Lásku netreba hľadať, nechajte ju, nech si Vás nájde...

 Totiž v živote je čas na všetko. Na prvú lásku, prvý bozk i milovanie. A ten čas príde. U každého človeka síce v inom čase, ale to iba preto , lebo pre každého sú tieto chvíle originálne. A na také chvíle sa nezabúda....

Otvorila oči. Bola ako opitá. Mala pocit akoby jej viečka vážili tony. Tony preplakaných a bezsenných nocí, ktoré v poslednom období zažila....  Nemohla skoro nič vidieť. Bola skoro ako slepá, ibaže sem tam dokázala rozpoznať mihajúce sa obrazy tiel, ktoré ju obklopovali. Nedokázala sa pohnúť, nieto ešte hovoriť. Hlasy, ktoré prichádzali ktovie odkiaľ,  pomaly silneli. Nespoznávala ich, hoci sa tak usmievali a snažili sa ju presvedčiť, že všetko bude v poriadku. Ešte stále nerozumela tomu, čo sa jej stalo. Čo sa jej vlastne stalo? Na túto otázku si zatiaľ nedokázala dať odpoveď. Cítila sa úplne bezmocná. Nevedela kde je, čo sa jej stalo a ani poriadne kým je v skutočnosti. Iba tupá bolesť hlavy a končatín jej čiastočne naznačovala situáciu.

Najradšej by utiekla ako v tú noc, keď ochutnala kúsok zakázaného ovocia a stala sa ženou. Ale to bolo tak dávno... Ktovie prečo si spomenula práve na tento okamih...

Mala chuť kričať, ale v skutočnosti nemohla vydať ani hláska... V ústach jej totiž prekážala trubica, zavedená hlboko v krku na uľahčenie dýchania. Bola zúfalá. V duchu sa pýtala, prečo Boh dopustil, aby sa jej to stalo práve jej... Hoci si veľa zo svojho predošlého života nepamätala, vedela, že bola veriacou. Rodičia, ak ešte nejakých mala, ju viedli k Bohu. Ale teraz  jej viera prežívala ťažkú skúšku. Už si nebola stopercentne istá, že naozaj verí, že Boh existuje. Pochybovala...

Z hlbokého spánku  po sedatívach  sa jej vynárali akési známe obrazy, ktoré vytvárali mozaiku strašidelných snov. Budila sa celá  mokrá a zdesená. Vedela iba jedno. Najradšej by sa už nikdy neprebudila .Muselo sa jej stať čosi strašné... O tom nepochybovala. Tušila, že temnota, v ktorej sa nachádzala teraz, nebola nič v porovnaní s tým, čo sa jej stalo. Netušila, čo by dala za to, keby vedela, kto jej to urobil...

Už si nechcela spomenúť, ale spomienky sa jej zrazu začali vracať a strašne vykríkla ...

Snáď nie od bolesti, ale od tej strašne krutej pravdy...  

Už netúžila viac nič vedieť... Absolútne nič...Cítila sa prázdna ...Takmer ako fľaša od infúzie, ktorá sa pomaličky vyprázdňovala,  až jej do žíl odtiekla posledná kvapka fyziologického roztoku.

Najradšej by so všetkým skoncovala ...Jediný dôvod prečo to neurobila bola zničujúca osamelosť, ktorú by istotne cítila aj na druhom svete bez človeka, ktorého napriek všetkému milovala.

    Hľadala ju v knihách, ale nenašla ju.  Hľadala ju v obrazoch, ale nenašla ju.Hľadala ju v ľuďoch a našla iba prázdnotu. Až keď našla bolesť a kríž, konečne pochopila, čo je to LÁSKA...