Zajtrajšky s olámaným lakom

povedať len svetlo by bolo málo lebo je aj tma a preto je najkrajšie prázdne mlčanie ktoré je tak strašne smutné ak doň nevkladáme zvuky cimbalu spod košatej jablone keď sa roj včiel usadil práve v mojej hlave aby ma pokúšal diabol bez hlavy plný vesmíru zrelých kolien spod zelenej sukne plnej hmyzu mojich lákavých predstáv o ruži posiatej kvapôčkami rosy o nosy zavesené medom napchaté putne po okraj naplnené šťavnatým hroznom tvojich pŕs tak ľahko plávajúcich po oblohe v čipkovanej podprsenke z búrkových oblakov a ja sám napichnutý na vidlách od hnoja rozotieram vlastnú horúcu krv do červených dúškov zviazaných šnúrkou tvojich hladkých bruškov na prstoch ktoré akoby vôbec nestárli ba boli vekom čoraz vzácnejšie vo svojej nevinnej oblosti uzamknutej do zásuvky s tajným otvorom na moje vízie zosnované pod opitým ránom o deji čo bol a mne sa vidí že ešte len príde hoci mi je jasné že je to všetko minulosť na ktorú sa z budúcnosti bezpodmienečne teším

---