Filmuje I.: Zablátená história

Keď som nastupoval do televízie, musel som prejsť lekárskou prehliadkou. Nuž som sa na túto udalosť patrične vystrojil. Dal som si tvídový oblek sivej farby k sivým mokasínam a cítil som sa veľmi komfortne. Takto vyparádený som sa vybral na zdravotnú prehliadku. Vystúpil som z električky a cestu k zdravotnému zariadeniu som sa rozhodol skrátiť tak, že prejdem krížom cez blízke parkovisko. Načo by som chodil dookola po chodníku? Deň predtým pršalo. Nevšimol som si, že parkovisko je priam zaplavené blatom. Veď mne nad hlavou krásne svietilo jarné slniečko. Razantne som vykročil z chodníka smerom krížom na parkovisko. Nízka mokasína na pravej nohe mi čudne čľupla a zaborila sa až po členok do riedkeho blata. Nestihol som včas zareagovať a čľupol som z chodníka do hlbokého blata aj ľavou nohou. Skúsil som si pravú nohu oslobodiť od blata, ale ako som ju dvíhal, mokasína sa mi vyzula a zostala v blate. Skoro som spadol pri balansovaní na jednej nohe, nuž som rýchlo vyzutú nohu strčil do blata mimo prázdnej a v blate utopenej topánke. Skúsil som podobný manéver aj s ľavou nohou. Takto som sa z duševnej pohody, aký som fešák, ktorý kráča na zdravotnú prehliadku, aby nastúpil pracovať do televízie, dostal až na samé dno zúfalstva. Stál som po členky zaborený v blate, v ktorom boli kdesi hlboko utopené moje topánky – sivé mokasíny. V ruke som zvieral v zúfalstve aktovku, ktorá ma však v tej tristnej situácii nemohla v žiadnom prípade zachrániť. Strčil som si ju pod pazuchu a snažil sa voľnou pravou rukou šmátrať v blate. Okrem nohavíc s topánkami som si tak zafŕkal od blata aj moje krásne tvídové sako. Nakoniec som vylovil pravú mokasínu a nastrčil si ju na nohu, potom aj ľavú a po špičkách som vycúval z blata. Stál som na chodníku a obzeral tú strašnú spúšť. Oblek s topánkami beznádejne všetko zablatené, takto som nemohol ísť k lekárovi. Obrátil som sa na spiatočnú cestu domov. V električke si ma ľudia obzerali, doma manželka horekovala, že čo sa mi to stalo? Musel som vtedy môj jediný oblek nechať doma a k lekárovi sa vybrať v rifliach a teniskách. Ledva som stihol prísť aj do televízie na čas, kde som dostal hneď „pucung“, že prvý deň v práci a už meškám. Moju zablatenú históriu som nespomínal. Vlastne som o nej nehovoril vôbec, až kým som sa nespoznal s baťkom Vladom Mináčom. Stal som sa členom jeho kruhu, ktorý k nemu pravidelne chodieval do Hasprunky na zahrádu vždy 10. augusta na jeho narodeniny. Baťko sedával v hojdacom kresle pod slivkou, kde nás usadil okolo stola a začala debata. Právo prvého slova mal baťko. Hovoril ako prozaik zaujímavo a nik sa ho neodvážil prerušiť. Hovoril päť, desať, pätnásť, dvadsať, ba vydržal by aj tisíc minút. Lenže za baťkom chodievali samí prozaici, teda ľudia uvravení minimálne tak ako on. Z úcty k jeho dielu vydržali mlčať prvých tridsať minút, pričom si vytrpeli muky. Prozaik musí rozprávať o svojich príbehoch, aby ich potom lepšie mohol napísať. A tak baťka po pol hodine prerušil vždy prítomný najstarší gratulant, ktorý si to mohol dovoliť. No baťko mu na dlho slovo neprenechal. Začali sa prekrikovať, do toho sa pridávali ďalší a ďalší. Skončilo to tak, že rozprávali všetci prítomní páni spisovatelia jeden cez druhého a nik nikoho nepočúval. Tak tu v Hasprunke v jeden augustový deň som vyrozprával aj ja svoj príbeh.

---