Rybacina

"Moje prvé dielo na písmáku, takže to tu ešte moc neovládam... Robí mi to veľké riadkovanie medzi odsekmi a neviem to odstrániť (kopíroval som z Wordu)... please hlep (a dúfam, že sa bude páčiť :-))"

♠ Clay Bertrand sa mal stretnúť s Davidom Ferriem. Ani jeden z nich sa do toho príliš nehrnul a ani jeden poriadne nevedel, prečo sa majú stretnúť. Ferrie tušil, že Bertrand ako vždy znervóznel a teraz ho bude buzerovať pre najmenšiu nedokonalosť, čo sa vyskytne.

Žiadny plán nie je dokonalý.

Stretli sa v Bertrandovej  kancelárii v budove International Trade Mart v New Orleanse. Keď Ferrie vošiel do svetlej miestnosti, ovanula ho vôňa drahej Bertrandovej cigary. Bertrand sedel za svojím písacím stolom jemne sa pohojdával v drahom koženom kresle.

Ferrie si bez slova sadol na stoličku oproti Bertrandovi a unudeným pohľadom sa naňho pozrel. „Takže?“

„No tak, David, myslíš, že mňa baví čumieť na tvoj vycivený namaľovaný ksicht? Usmej sa a nekaz mi náladu.“

Ferrie sa neusmial. „Čo chceš?“

Bertrand si vzdychol nad Ferrieho tvrdohlavosťou a potiahol si z cigary. „Posledné úpravy. Zohnal si lietadlo?“

„Na každý prst desať. Polovica z nich sú malé, jednomotorové lietadlá. Tým najsympatickejším z nich priletíme do Houstonu. Tam je druhá polovica lietadiel. Sú väčšie a každé z nich nás bezpečne dopraví trebárs aj na Aljašku, ak bude treba.“

Clay Bertrand sa uškrnul. „Nie, stačí sem, do New Orleansu.“

Bol to robustný muž s krátkymi striebornými vlasmi a vždy uhladeným správaním. Naproti nemu David Ferrie vyzeral ako klaun s namaľovaným obočím a ryšavou parochňou. Bol to bývalý armádny pilot so skutočne natrieskaným registrom trestov.

„Zistil si už, koľkí prídu?“ spýtal sa

„Povedal si, že ti to je jedno.“

„Je. To len tak pre informáciu.“

„Zistil. Traja. Maximálne štyria.“

„Sú to Kubánci?“

Bertrand prikývol. „Sú dobrí. Trénovaní. Ak sa nič nepobabre, sme za vodou. Práve dnes tam mali ísť a začať nadväzovať nové priateľstvá s dallaskými chlapcami.“

Ferrie sa zasmial. Bertrand vstal, prešiel ku stolíku pri dverách, do dvoch pohárikoch nalial z fľaše whisky.

„Trénovala ich výzvedná služba?“ opýtal sa Ferrie.

„Hej. Práve preto sú takí dobrí,“ odvetil Bertrand, vzal poháriky a jeden podal Ferriemu. Svoj si položil na stôl a zvalil sa späť do kresla.

 „Musia mať toho zmrda pekne v zuboch,“ pokračoval Ferrie a začal ovoniavať obsah svojho poldecáka.

„Aha. Ver tomu, kamarát. Ten si to u nich dokonale posral. Sľúbil ich podriadiť ozbrojeným silám. Príliš sa mu motali do zahraničnej politiky.“

„A im sa to nepáči, čo?“

„Tak nejako. Kuba má schopných ľudí. C.I.A. trvala na tom, aby boli z Kuby. Tí vraj nesklamú.“

„To som zvedavý.“

Ferrie sa uškrnul, prevrátil do seba svoj poldecák, vstal a prešiel ku dverám. „Nemusel si ma sem volať len preto, aby si sa uistil, že mám pripravené lietadlo.“

„Vlastne... chcel som od teba niečo iné.“

„Vieš, prezident je len jeden z mnohých. Boli pred ním a budú aj po ňom. Ale my musíme zostať.“

„Nie. Akurát si to chcem poistiť.“

 

♠ Dallas sa ponoril do príjemného chaosu. Vlastne, ako pre koho.

Brífing bol v ten deň ráno o siedmej. Veliteľstvo sa vyžívalo v tom, že nás mohlo vytiahnuť z postelí a mať nás nastúpených nevyspatých a unudených na preplnenej a zadymenej stanici. Kapitán William Fritz sa navliekol do obleku, aby vyzeral dôveryhodne a suverénne a my sme vedeli, že mu to aj tak nepomôže.

 „Fritz to berie vážne!“ poznamenal Jake Hally.

Celý batalión si v hale oddelenia vrážd posadal na stoly, hľadel do zeme a čakal na Fritza, ktorý sa stále motal vo svojej kancelárii. Skoro ráno akosi nikto nemal chuť na duchaplné konverzácie, tak sme len blbo čumeli do zeme

„Máš bolehlav?“ drgol som do Bobbyho Sartona. Sedel vedľa mňa s čudne zvesenými plecami

„A sucho v papuli ako nikdy. Veď ja ďalšie dva dni nebudem môcť šoférovať.“  

„Postarám sa, aby si nemusel.“

Sarton pokrútil hlavou. „Nechápem, načo sme tu. Ešte sa zatiaľ žiadna vražda nestala.“

„Možno s ňou už počítajú.“

„O takých veciach sa nežartuje!“ zahriakol ma Sarton a ja som súhlasil.

Keď sa Fritz dostal z kancelárie, takmer sa zdvihla vlna ovácií. Bol to starý dedko s troma šedivými vlasmi, okuliarmi hrubými ako múry sovietskych lágrov a s kruhmi pod očami, ktoré mu siahali až po bradu. Ako jedného z mála ho remeslo ešte stále bavilo a napriek všetkým svinstvám bol pyšný, že je policajtom. Kývnutím hlavy nás pozdravil a postavil sa pred nás.

„Takže vážení, ako vám je iste známe, dnes o pol dvanástej do nášho mesta príde tridsiata piata hlava Spojených štátov, John Kennedy osobne. Navštívi nás v rámci svojej kampane. Náčelník Curry rozhodol, že polícia ľudí nikdy nemá dosť, preto povoláva do akcie aj oddelenie vrážd.“

„Nemáme dosť roboty, šéfe?“ ozval sa ktosi.

„Podľa Curryho nie. Každopádne si minimálne dnes zrušte všetky ostatné termíny a nič si neplánujte.“

Mierna vlna odporu.

„Som tým rovnako nadšeným ako vy, vážení. Sú v tom vyššie kapacity. Bohužiaľ.“

Sarton niečo zamrmlal na Fritzovu adresu, no nerozumel som mu všetky nadávky.

Fritz pokračoval: „Air Force One pristane dnes o pol dvanástej na letisku Love Field. Príde Kennedy s prvou dámou. Spolu s nimi priletí aj viceprezident Johnson. Privítať by ich mali ďalšie celebrity – guvernér Connally a dallaský starosta Cabell.“

„To je všetko, na čo treba dávať pozor?“

„V hrubých rysoch. Samozrejme, dnes tu bude ešte kopa senátorov a podobných bláznov. Ale to v podstate nie je náš problém.“

„Čo je náš problém?“ ozval sa Hally.

„Náš problém je, že Kennedy sa s ostatnou smotánkou bude niekoľko nasledujúcich hodín motať po Dallase a my sa budeme musieť motať spolu s nimi. Po prílete sa má ísť do centra Dallas Trade Mart, kde sa bude podávať obed. Okolo jednej bude mať prezident prejav a potom ho zrejme odvezú do Four Seasons.“

„Dokedy sa má zdržať?“ spýtal sa Ross Barney.

„Do zajtra,“ odvetil som mu. „Nečítaš noviny?“

„Ak dozajtra... to ešte budeme radi.“

Fritz sa zatváril, akoby prehltol pokazenú uhorku. Zrejme očakával väčšiu zapálenosť.

„Šéfe, a čo chcete od nás?“

„Nebude to nič zložité. Navlečiete sa do civilu, nezabudnete si odznaky a budete si chodiť po meste, kým Kennedy nezalezie do hotela. Začnete znova, keď z neho vylezie. Celé mesto aj tak už teraz má pod palcom FBI a všetky možné tajné služby.“

„Nebudeme trochu zbytoční?“

„Budeme si dokonale zavadzať.“

Všetci sme ospalo krútili hlavami.

„No tak, chlapci, nebude to také hrozné,“ povzbudzoval nás Fritz. „Nemusíte robiť nič. Curry vás chce len pre dobrý pocit.“

Fritz vzal zo stola kôpku papierov a podal nám ju. „Miesta Kennedyho pohybu. Rozmiestnite sa po nich a to je celé. Budete si chodiť po meste s otvorenými očami. Keby náhodou. Akú vegetovejšiu robotu chcete?“

„Existuje možnosť, že sa niečo zomelie?“ spýtal som sa.

„Ako vždy. Nemyslím, že by prezidentovi hrozilo nejaké reálne nebezpečenstvo,“ povedal Fritz.

„Prezident tu má dosť nepriateľov. Videl som rozvešané plagátiky „Hľadá sa“ s Kennedyho fotkou.“

„Taký človek, ako je Kennedy, musí mať nepriateľov,“ filozofoval Fritz. „Odborárov, mafiánov, proti ktorým robí úspešné čistky, kohokoľvek, kto profituje zo studenej vojny.“

„Keby ho znova zvolili, studená vojna by skončila,“ poznamenal Jake Hally

„Zvolia ho, žiadne strachy,“ povedal som a podal ďalej Fritzove papiere.

„Dobre, chlapci. Hally, Greer majú letisko. Potom sa presunú spolu s prezidentskou kolónou do Dallas Trade Martu. Barney, Delray a Rowan pôjdu od centra do hotela. Whaley a Smith strážia Kennedyho prejav. Sarton s Randallom pôjdu na Dealey Plaza, kde bude pravdepodobne najviac ľudí. Potom tiež nasledujú kolónu. Keď sa dorazí do Four Seasons, pribudnú vám ďalšie rozkazy.“

Mrkol som do papierov. Cez námestie Dealey Plaza prechádzala prezidentova kolóna na ceste z letiska.

„To je všetko, vážení. Do dvoch hodín vás chcem mať roztrúsených po meste. A nieže sa mi zašijete do nejakej krčmy. Otázky?“

„Kde budete vy, šéfe?“ spýtal sa Bill Rowan.

Fritz sa uškrnul. „Dám si dvoch panákov a pôjdem si zamávať pred Kennedyho americkou vlajočkou.“

Pri zmienke o panákoch sa Sarton zatváril, akoby prehltol dve pokazené uhorky.

 

♠ Mesto lemovali vlajky, nápisy, stuhy v amerických farbách, obrázky strýka Sama a všade sa motala kopa ľudí všetkých kategórii. Dôchodcovia, tínedžeri, rodinky s deťmi, inžinieri, robotníci, ktorí chceli aspoň nachvíľu uvidieť prezidenta, nápadne nenápadní agenti tajnej služby, obyčajní dopraváci, všetci postávali po uliciach a mávali vlajočkami. Len tak mimochodom som po nich pozeral, či tam s vlajočkou neuvidím aj Fritza po tých dvoch panákoch.

Bol príjemný novembrový deň. Obloha bez mráčika, slnko vysvecovalo na celé mesto a pripravovalo skvelú atmosféru na nezabudnuteľnú návštevu nezabudnuteľného prezidenta. Pofukoval príjemný vetrík a ja som pomaly kráčal po Dealey Plaza pomedzi všetkých tých ľudí a vychutnával slnko v chrbte, vetrík v tvári a veľkolepý ruch v ušiach.

Pomyslel som si, že by som mal začať zháňať Sartona, no po chvíli našiel on mňa. Dobehol ku mne a pridal sa k prechádzke po námestí.

Na rozdiel odo mňa na dnešnú prácičku zvolil uniformu.

„Bol som Fritzovi pomôcť s tými panákmi.“

Pozrel som naňho so zdvihnutým obočím.

„Klin sa vybíja klinom, nie? Máš niečo nové?“

„Ani nie. Jake s Greerom asi pred polhodinou hlásili Kennedyho prílet.“

„To sa tu o chvíľu objavia.“

„Čojaviem, kým sa zvíta so všetkými ako treba, tak ani nie.“

Sartonovi zaprašťala vysielačka. Jeden z policajtov oznámil, že Kennedyho kolóna sa práve pohla z letiska.

Dealey Plaza bolo pomerne veľký priestor s dvoma trojuholníkovými trávnatými plochami, pomedzi ktoré prechádzala ulica Main Street. Vpredu sa spolu s ďalšími dvoma ulicami, ktoré obopínali námestie, zlievala do deväťprúdovej komunikácie.

So Sartonom sme striedavo stáli a prechádzali po jednej z týchto dvoch ulíc. Po Elm Street, pri ktorej okrem skladu učebníc a trávnatého návršia s palisádou nebolo nič.

Potom sme pomedzi zástup ľudí prešli k Main Street, ulici prechádzajúcej krížom cez námestie, kadiaľ mala kolóna prechádzať. Po ulici sa rozmiestnilo niekoľko chlapov v oblekoch a tmavých slnečných okuliaroch.

Sarton pozrel na hodinky. „Čochvíľa tu budú.“

„Nič sa neboj, ešte si Kennedyho užiješ,“ povedal som mu s úsmevom. „Dnes večer ti z neho bude zle.“

„Máme ísť za kolónou, nie?“

„Hej. Auto som odstavil neďaleko. Zamávame prezidentovi a pôjdeme za ním.“

Sarton zvedavo naťahoval krk a hľadel pomedzi budovy.

Prvé sa vynorilo policajné auto, v ktorom sedelo pár dallaských policajných papalášov. Pár stoviek metrov za ním išiel čierny sedan s kôpkou mužov navlas podobných tým, čo stáli v pozore okolo nás. Obe autá zabočili doprava miesto toho, aby pokračovali rovno. Za nimi šla so značkou 100-X slimačím tempom prezidentská limuzína. Tmavomodrý šesťsedadlový Lincoln so sklopenou strechou, ktorý sprevádzalo pár policajtov na bielych motocykloch s vysokým plexisklom.

Keď dav limuzínu zbadal, ruch zmohutnel, zazneli radostné výkriky, vlajočky sa dali do pohybu.

„Už sú tu!“ zareval mi Sarton do ucha. „Vidíš najmocnejšieho chlapa planéty!“

Prezidentský pár sedel v aute úplne vzadu a rozdával úsmevy celému svetu. Kennedy sa opieral lakťom o dvere a vychutnával si svoju obľúbenosť. Pred ním sedel guvernér Connally s manželkou a obaja vyzerali šťastní, že môžu sedieť v aute s takým významným hosťom.

Lincoln taktiež zabočil doprava.

So Sartonom sme predierajúc sa davom zrýchleným krokom opustili Main Street. Limuzína spomalila, aby sa cez prudkú zákrutu pred skladom učebníc dostala na Elm Street. Prešla po ulici ešte pár metrov a potom sa ozval desivý zvuk. Prial som si, aby to bola súčasť nejakého ohňostroja.

So Sartonom sme si vymenili vydesené pohľady a zmenili zrýchlený krok na šprint.

Vzápätí sa desivý zvuk zopakoval.

Prebehli sme cez trávnatú plochu na chodník. Predral som sa cez zástup a videl, ako Lincoln ani o štipku nezrýchlil. Po ďalších dvoch – troch výstreloch sa Kennedy zviezol do manželkinho lona a až potom šofér konečne skočil na plyn.

Chvíľu som stál na chodníku neschopný pohybu a sledoval som, ako sa prvá dáma vo fialovom kostýme šplhá na zadnú časť auta, ktoré vzápätí zmizlo pod železničným mostom. Obrátil som sa a zakričal na Sartona. Uvidel som ho stáť vyciveného uprostred chaosu, ktorý nastal.

„Bobby! Sklad učebníc!“ zakričal som.

Sarton nereagoval.

„Sklad učebníc! Kennedyho strelili z tej poondiatej budovy!“

Sarton pozrel na stotinu sekundy na mňa, potom sa obrátil a ozlomkrky sa rozbehol cez cestu.

Ja som sa rozbehol na trávnatý pahorok s palisádou. Zopár ľudí, ktorí tiež bežali tým istým smerom, ma uistilo, že ma sluch neklamal. Jeden z výstrelov vyšiel odtiaľ.

Keď som bežal cez cestu, trochu sa mi zakrútila hlava. Registroval som narastajúcu paniku, vnímal som výkriky o tom, že prezident je mŕtvy. Všetci niekam bežali. Námestie sa dalo do pohybu. Nikto nemohol vedieť, či paľba nebude pokračovať.

Predbehol som zopár ľudí a vybehol po tráve ku klenbe. Obišiel som ju po lipovej aleji a za ňou som preliezol cez drevenú palisádu. Bolo tam parkovisko bez jediného voľného miesta. Pohľadom som v rýchlosti preskákal pomedzi autá. Za mojím chrbtom sa objavil akýsi muž. Bol udýchaný a rovnako ako ja naťahoval krk ponad strechy áut.

„Vidíte niekoho?“ spýtal sa.

Na zlomok sekundy som sa mu pozrel do tváre.

Na parkovisku nebolo živej duše. Prešiel som pomedzi autá ku koľajam, no nič a nikoho som nevidel. Zas bol niekto rýchlejší ako ja.

Obrátil som sa a bežal som ku skladu učebníc, do ktorého vošiel Sarton. Bola to vysoká sedemposchodová budova s červenou omietkou a obrovským billboardom na streche, ktorá fungovala ako knižnica. Vedľa nej stála čierna dodávka. Jej bočné dvere sa prudko zavreli a dodávka s vrešťaním pneumatík vyštartovala po Elm Street na sever.

Obišiel som sklad a prebehol pomedzi výškové budovy cez ďalšie dve ulice po svojho modrého forda. V rýchlosti so vycúval z parkoviska a vrátil som sa späť ku skladu učebníc, kde som pribral Sartona.

„Máš niečo?“ vyhŕkol som.

Sarton si sadol na miesto spolujazdca a ja som skočil na plyn.

„Výťahy boli zablokované. Prebehli sme to s ešte dvoma policajtmi. Nič. Ani strelec, ani zbraň, nič!“

„Ušli ti v čiernej dodávke.“

„Mala naponáhlo a išla od skladu. Počkali si tam na oboch strelcov.“

„Kam by asi mohli ísť? Potrebujú zmiznúť. Odletieť.“

Sarton vytiahol vysielačku a naladil sa na Fritza.

„Kapitán, tu je dvojka Sarton a Randall. Prenasledujeme ľudí, čo strieľali na prezidenta! Potrebujeme posily na Love Field!“

Z vysielačky sa vdral Fritzov bas. „Kde ste, dopekla? Kto strieľal?“

„Nevieme, šéfe! Ideme za čiernou dodávkou, v ktorej tí hajzli ušli. Pošlite niekoho na letisko. Končím.“ Sarton si založil vysielačku späť za opasok. „Na koľko percent si si istý, že naháňame koho treba?“

Sarton sa zatváril, že chápe a hlavu si oprel o sedadlo. Vyšli sme z centra a uháňali po štvorprúdovke von z mesta. Sarton celú cestu lamentoval a modlil sa, aby Kennedyho v nemocnici dali dokopy.

Z mesta sa nám podarilo dostať bez ujmy na zdraví.

Pár stoviek metrov pred letiskom sme zišli zo štvorprúdovky. Za nami sa zjavil šedý Cadillac so zapnutou sirénou za predným sklom a zablikal na mňa diaľkovými svetlami.

„Čo dopekla to má znamenať...“

Auto sa dostalo dopredu a začalo nás blokovať. Donútilo nás odstaviť pri krajnici.

Naštvane som vyletel z auta a prebehol ku Cadillacu. Sedeli v ňom dvaja tajní v oblekoch. Ten pri volante pomaličky spustil okno a zložil si tmavé okuliare.

„Poviete mi, čo to dočerta robíte?“ vykríkol som naňho.

„Kľud, pane. Sme z FBI. Letisko je uzavreté. Nemôžete pokračovať.“

„Uzavreté? Ako to?“

„Kvôli streľbe na prezidenta. Nikto sa teraz na letisko nesmie dostať.“ Obaja chlapi sa na mňa škrobene uškŕňali.

„Sme z oddelenia vrážd. Prenasledujeme dodávku, v ktorej tí strelci ušli.“

„Tadiaľto nešla žiadna dodávka.“

„Nebol by som si tým taký istý. Boli ste za nami. Nemôžete to vedieť.“

Obrátil som sa. Chlap spoza volantu otvoril dvere a zavolal na mňa, aby som sa legitimoval.

Sadol som si do auta a naštartoval.

„Kto je to?“ spýtal sa Sarton.

Prešiel som okolo kričiaceho chlapa z FBI a v spätnom zrkadle som videl, ako sa obracia za nami a vyťahuje pištoľ.

Vypálil po nás dve rany. Obe uviazli niekde v kufri auta.

Zastavil som a vystúpil. Prešiel som k pánovi z FBI, ktorý ma mieriac mi na čelo vyzýval, aby som si ihneď ľahol na zem a dal ruky za hlavu. Ľavou rukou som mu vytrhol zbraň a pravou vrazil. Chlap sa zvalil na asfalt a ja som sa s vrátil do auta.

„Čo to malo byť?“ spýtal sa vyblednutý Sarton.

„Nejakí sráči sa nás pokúšajú zastaviť.“

„Zastaviť? Ako to myslíš?“

„Strelci potrebujú čas na útek, nie?“

Vyšiel som späť na cestu a vošiel na parkovisko letiska. Korzovali sme pomedzi parkujúce autá, no žiadna čierna dodávka medzi nimi nebola.

„Kamarát, je to v čudu. Tá dodávka zrejme vôbec nemala namierené sem,“ povedal Sarton, keď si všimol môj sklamaný pohľad.

„Nie. Stopercentne sme boli na správnej stope. Inak by sa nás tí chlapi nepokúšali spomaliť. Dofrasa, stačili im poondiate dve minúty! Dodávku možno nájdeme o pár týždňov niekde v zálive!“

Sartonova tvár dostala ešte sklamanejší výraz. „Nemohol si si aspoň všimnúť, čo to bolo za auto?“

Pokrčil som plecami a nasmeroval auto von z parkoviska. Po šedom Cadillacu nebolo ani stopy.

 

♠ Asi o hodinu neskôr sme sa na Fritzov príkaz vrátili do centra. Pred kinom Texas Theatre na West Jefferson Boulevarde bola už nastúpená dallaská polícia v plnej sile. Kino bolo obkľúčené a všade postávali kopy zvedavcov a novinárov.

Odstavil som auto k chodníku oproti kinu. Obaja sme vystúpili a v hromade ľudí sme našli postávať Fritza s takmer celým oddelením vrážd.

Keď nás Fritz zbadal, obrátil sa a vyšiel pomedzi ľudí nahnevaným krokom oproti nám.

„Kde sa vy dvaja dočerta flákali?“

„Prišli sme o niečo, šéfe?“

„O dosť vecí. Neviem, čo ste to dopekla naháňali, ale zbytočne ste strácali čas. Kennedy nám už otrčil kopytá a my sme v rekordnom čase našli vraha.“

Myslel som, že zle počujem. „Čo ste našli?“

„Volá sa Lee Harvey Oswald. Robil v tom sklade učebníc, odkiaľ sa strieľalo. Kým odtiaľ utekal, stihol zavraždiť ešte jedného policajta a teraz sa ukryl v tom kine. Je bezpečne náš.“

„Ako ste naňho prišli?“ spýtal sa Sarton.

„Volal nám nejaký anonym. Vraj ho videli s puškou utekať preč z Dealey Plaza.“

„To určite! Anonym vás potreboval zabaviť, aby sa pravý vrah mohol bezpečne dostať z mesta, kapitán! Strelec nebol jeden, boli dvaja. Minimálne. Ušli v čiernej dodávke.“

Fritz nervózne pokýval hlavou. „Ste mimo, chlapci. Oswald je náš človek.“

Potom sa obrátil, pretože z kina vyšla partia policajtov, ktorá pred sebou viedla chlapa v putách. Bol to vysoký, chudý muž s krátkymi vlasmi a modrinou po okom, ktorú som videl aj keď som stál pár desiatok metrov od neho. Mal na sebe biele tričko a tmavú košeľu. Kráčal so zvesenými plecami. Keď zišiel dolu zo schodov, obišla ho tlupa novinárov.

Muž vyhlásil, že sa nebráni zatknutiu. Následne ho policajti vopchali do auta a odišli.

Fritz sa obrátil ku mne a Sartonovi a víťazoslávne sa uškŕňal.

Znechutene som sa vrátil k autu, oprel som sa oň a zapálil som si cigaretku. Sarton sa pridal a spoločne sme pozorovali, ako sa všetci rozchádzajú.

Z hlúčika ľudí sa vynoril Jake Hally a podišiel k nám.

„Tak sa vaša sledovačka nevydarila!“ vyhlásil.

„Čo vieš o tomto divadle?“

„Len toľko, že je to obyčajná fraška. Anonym vraj nahlásil, že videl toho chlapa utekať s puškou. Povedz mi, kto normálny by utekal z miesta činu s rozloženou puškou v ruke! Aspoň sa mohli posnažiť, aby to vyzeralo dôveryhodnejšie.“

„Ako to, že Fritz tomu verí?“ opýtal sa Sarton.

Hally pokrútil hlavou. „Je to hrôza. Zvyšok dňa strávime úplne zbytočným zhŕňaním dôkazov a vypočúvačkami.“

 „Ako to, že polícia môže uveriť anonymnému echu?“ spýtal sa Sarton.

„Úplne jednoducho. Potrebovali niekoho, hocikoho. Keď ťa zasype lavína, tiež sa nezaujímaš o to, či má záchranársky pes v poriadku všetky očkovania,“ odvetil som.

Hally si odpľul a bez slova sa vzdialil.

Sarton vyzeral, že nemá síl ani na to odpľutie.

„Takže nám zabili Kennedyho,“ vyhlásil sklesnutým hlasom. „Uvedomuješ si, že tých z tej dodávky už nikto nikdy nechytí?“

„Možno hej, keď sa v tom začne niekto vŕtať. Ale my nie. Toto je rybacina, smrdí to od vrchu. Čo spravíš, ak sa dopátrame niekam k riadiacim stoličkám? Teraz sa to akurát pokúsia všetko zhodiť na toho chudáka, nech to majú z krku. Bohvie, kto za tým všetkým bol. Fritzom to len začína.“

Sarton zdvihol obočie. „Čo tým chceš povedať?“

„Nečudoval by som sa, ak by mal Fritz niečo spoločné s tým anonymom. Jediný vedel, že prenasledujeme čiernu dodávku. Jediný na nás mohol poslať tých dvoch falošných agentov namiesto posíl, čo sme od neho pýtali.“

Sartonovi to došlo. „Tí agenti mohli byť aj praví.“

„Ako pre koho.“

♠ O pár dní sa Bertrnad s Ferriem stretol znova. Nálada bola už oveľa uvoľnenejšia. Keď Ferrie prišiel, Bertrand mal panáky nachystané a dokonca Ferrieho ponúkol cigarou.

Ferrie sa zvalili do kresla a usmial sa. „Myslím, že to bolo dokonalé,“ oznámil.

Bertrand s úškrnom prikývol. „Nad očakávania.“

„CIA spokojná?“

„Spokojná. Do troch dní sľúbili výplatu.“

Pripili si na zdravie a na nového prezidenta.

„Aký bol odlet z Dallasu?“

„Bezproblémový. Chlapci sa v ten deň dokonale zabavili.“

„Výborne. Inak, musím pochváliť tvoj ťah s Oswaldom. Bol bezchybný,“ rozplýval sa Bertrand. „Bolo to s ním ťažké?“

 „Ani nie. Poznám ho už pomerne dlho. Nechal sa presvedčiť. Nechal zo seba spraviť obetného baránka. Čaká, že ho pustia pre nedostatok dôkazov. Ale zariadil som to. Zajtra večer už bude mŕtvy.“

„Lee je dokonalý baránok. Jeho sovietska minulosť bude spoľahlivým ťahákom pre všetkých snoričov a naši kubánski priatelia budú bezpečne za vodou.“

Bertrand znova otvoril fľašu a ponalieval. „Len tak mimochodom, kto ho zariadi?“

„Dallaská mafia. Majú to pod palcom.“

Clay Bertrand sa pohodlnejšie zahniezdil v kresle a spokojne si vydýchol.

Ferrie bol uňho v kancelárii ešte dve hodiny a odišiel, až keď sa fľaša whisky vyprázdnila.

---