Ako sa lovia labute

Ako sa lovia labute

Tak som sa už nepýtala.Prekrížila som prsty na rukách a sústredila som sa len sama na seba.,,Nikdy viac sem neprídem“A kto ti kázal?Hlavu mám z dymu.Ani nedýcha, ani nečaruje.Nie je mi smutno, ale ani veselo.Nikto mi nič nezakázal, ale ani nedovolil....A preto odchádzam.balím si švestky, celé imanie a trhnem si to priamou čiarou niekam.Možno na severný pól.Možno splaším sane aj operné okuliare, oblečiem si snobský costume a let it be.Len let it be....Nechápem to.Že každá hviezda je baránok a točí sa niekde, ako kružidlo zapichnuté do papiera, ako moja ruka vo vzduchoprázdne.S krídlami, bez váhy, nadváhová, v úplnom tichu, aby mohla romanticky žmurkať a zažínať lampióny medzi mojimi pazuchami...Nie je to zvláštne.Stáva sa to.A ja som sa už nepýtala.Koniec – koncov – nebolo načo.Do uší som si zapichla lieviky, cez ne prúdi Universe.Do riti!Donde esta les talgo?...S prekríženými prstami som zdvihla svoj starý kufor a hojdala som ho medzi dverami.Môj osobný samrtájm.zaklopala som na kovovú priečku.Počúvala som jej cvengot, rozjímala som o nej, nad ňou a tak.A tak som odišla.takto som vlastne odišla.Tie isté dvere som potom za sebou zavrela.pustila som ich.Šatôčku z titanicu.letela ľahko a do hlboka a pod ňou už nekvitli kvety, ale iba kapusta.Aké prozaické!...A kto mi kázal?Nikdy viac sem neprídem, ale bola som tu vôbec predtým?Ja...Asi ani neviem, odkiaľ to vlastne idem, but, it´s time to go...neplačem, lebo sa to nepatrí.Diostala som kŕč do prstov.Otvorila som okno v srdci a vonku lialo.Zafŕkalo mi prádlo.Bolo čierne a plakalo.Mne oči uschli, len sa v nich blýskalo dlho, dlho a ťažko, snáď aj umierali, snáď už nežili.Doteraz to neviem.Ale – kto mi kázal?....Spýtal si sa ma raz ako sa lovia labute.Nevedela som.Plávala som v tedy k tebe s loďkou zo žltého obilia a v klasoch voňali moje sny.Ty si ich vzal a drvil na chlieb. Lae chleba zhorel, lebo ja som príliš rozohriala pec.Nelovili sme labute, len sme stáli a ten chleba smrdel.Smrdel mnou a tebou a ja som sa rozkričala, lebo ma to bolelo.Tak takto sa lovia labute...Je ne sais pas.A je ťažké vedieť.Čím som ďalej, tým viac ma bolí duša ustatá dlhým chodením.Stratil si sa niekde v inom svete v električke číslo dva.Vzlykala, idúc po koľajniciach.Bolo mi jej ľúto.Svetlá mala z dymu.Ani nedýchali, ani nečarovali.za poslednou zákrutou vzlietla aj s tebou a ty si teraz vesmírny muž, vesmírne teleso a ja nemám s tebou už nič.Len tie dvere..Klamala som ti, že ťa milujem...THE END....klamal si, že ma miluješ...Často mávam pocit, že nastaáva koniec sveta.nie, že nastne,ale, že už nastal, v spomalenom priebehu.Často sa mi zdá, že vidím UFO ľahučké ako perie poletovať nad naším domom.Často sa mi zdá, že musím odísť skôr ako iný.Že svet ma nechce, lebo pre neho som príliš slabá.Ćasto sa míňam s ľuďmi ako schody a víťah a víťah a schody.Stretáme sa na medziposchodiach a ono to nestačí.Nie je mi smutno ani veseloNikto mi nič nezakázal, ani nedovolil.Ale žiť sa musí.keď už nič iné – nedá sa nežiť.....keby si sa vrátil, rozprestrela by som dlane a stisla ťa v nich ako kamienok.Vtlačila by som ti čiarami osudu každú výčitku.Skotúľal by si sa mi okrúhly a teplý až k nohám a ja by som ťa prijala.Lebo inak to neviem.lebo vždy som to tak robila...A preto odchádzam.Odídem radšej teraz.Mrzne.Jar je ďaleko a mňa tie ľady pod okom tak pichajú.prepichli mi dušu, myseľ, srdce.Sneží.Sneží do ticha a nečakane.ty si mi nasnežil.Omrzli mi prsty.tak som ich prekrížila.Od šťastia, pre zimu....Netvrdím, že je mi jasné všetko.Mal si sto mileniek a každá milovala aj mňa.neviem.proše pana, pan za pana, žeby pani vidzeu pana.nechcem stáť na teba v rade ako na rožky.Chcem byť tvoja posledná.Chcela som byť.za zrkadlom sa povaľujú červené korálky.Zhoreli v úsvite.strčila som si ich pod jazyk.Predstierali, že pália.nestojím o plané hry.nestojím o svet masiek.Ja som hľadela v ten večer do zrkadla.Líčila som sama seba v obraze zo štyroch stien.Zrkadlo sa nadúvalo a praskalo.Dávilo korálky.Uschli mi pod viečkami spolu so slzami.Zbalila som si švestky a namierila som si to rovnou čiarou niekam.Kolik je na zemi cest, kterou mám dát se vést a jestli myslet mám na návrat?....