ŽS

Trochu ma bolí

ukryté v kokpite,

 to, čo len ty vieš.

Napísal si Nine, Zdenke, Marike

a ja som chcela tiež.

Odišiel si perom,

krídlom páva na prste.

Mám ťa ešte v čiernom oku

a smútku cez dve -

-cez hrste.

Snívam.Noc ma popretkáva do tvaru S a ťažko rozoznať, čo je fiktívne, čo relatívne možné.Snívam.A na stole sú položené Rúfusove modlitbičky.Krajšie než inokedy.Znie to krajšie než inokedy.Načo je to zlaté perie, čo mi padá za tričko.Ružové oči páva.Už som sa naučila vystrkovať purpurové dlane k splnu.Je now a ticho sneží, je naw a nikdy nebolo prítomnejšie.Zaspala som v hodinách.Ručička nakladá jogurtové filé rovno za uchá nosorožcov.Ešte sa viem smiať.Plač cez slzy.Nie že by ma to mrzelo, ale prebúdzam sa.So spojkou ale na ústach.Ale už som tu zase.Ráno je podobné ako to včera, podobné týždňovým ponožkám a nechce sa mi vstávať.Ponorím sa do perín a dýcham ľahkovážne nosom.Zpod dverí vybuchujú ranné stalagnáty zvukov.Mám dosť patetizmu a tak ľavou nohou vstávam z postele, unavená po spaní.Na nebi sa zase praží slnko ako volské oko.Bude horúco.Ešte v noci snežilo a teraz sú stromy v plavkách.Zvláštne.Nafukovačky na konároch.Človek sa časom odnaučí udivovať sa.Udivovať seba, pre seba, druhými druhých.Lízatkami vo vesmírnych tanieroch, oblačnými Olympami a snáď aj autobusovou dopravou.Už nerieši a sa necíti.Zlieva sa to do šediva, občas s príchuťou čohosi neistého ako sú Vianoce.lenže je leto a ja som vstala do vyšúchaného teplákového rána a pijem vyšúchanú teplákovú kávu.Tak si vravím, že možno o ôsmej to bude iné.Že sa možno niečo stane.Niečo prevratné.A to ma drží.Je o desať osem a nič sa nedeje.Akurát ide autobus.A to je tak všetko.za autobusom sa tiahne šedá stužka.Betón sa trasie na ceste.Akoby mu bola zima – pozoruhodné – takto v lete.Poetické pozadie pre prozaické prostredie.Nie.To si len pre seba žartujem.Chichocem sa, uškŕňam, láfkujem ,Len tak.Pre dobrý deň, aj pre dobré ráno.A to ostatné potom – pred spaním.V poslednej dobe si neviem spomenúť ani na jeden svoj sen.Zobúdzam sa spotená o tretej a spotená si znova ľahnem  a spím až do siedmej.O tretej už nie som z tohto sveta, lebo v hlave už nepočujem viac hlasov, ale kričí tam len jeden.Osamelý.A to je začiatok depresie.Keď je človek sám v sebe.Sám v samom.je to otrava.Ten jeden tam pobehuje a tlačí na uši.Snívalo sa mi o Vianociach.Viem to, lebo ten vnútri spieval tichú noc.Trojhlasne – sám.Nemalo to šťavu...V robote je...ako vždy..Neoplatí sa dýchať.Neoplatí sa čvirikať, čurikať, zurčať, cvrlitať, cvendžotať.všetko je umelé, aj plastikové bárbi slnko a nikto sa nečuduje.Veď bodaj by.Čo sme Wolker?Akurát ranger Wolker.Človek musí riskovať za cenu, že ho nepochopia....Obed.Na obed nič nové.Posunula som časový termín.Fašírka a pyrééé.Le pyré avek un fašir.Sedím sama.Lebo sa mi tak dobre sedí.Hltám bodky pod čiarkou a hľadím tam, kam sa nehľadí.Keď sa je – do okna.Nafukovačky vyfučali.Plachetnice sú preč.Ostali šediví výletníci.Zalepím dve obálky a pôjdem tam, odkiaľ som vyšla.Do brucha.Famózna krčma s famóznym menom.Nechcem spať doma, keď sme teraz takí osamelí.Sadnem si do rohu, objednám si grog, zložím si svoju olovenú hlavu...Krajšie ako inokedy.A už sa mi to nezdá, lebo to je realita.A realita býva ružová ako tie polly pocket domy pre dievčatká.A ja sa znova a znova a znova dívam a divím, že na to nikto predo mnou neprišiel. Vyložím si nohy na luster.Aj tak dnes svieti čudne.Krčmár púšťa naďa.Je pošichte.je dobre.je lahodne a sladko ako na Kube a hore dole krčmou chodia miestne potraty po pohár a späť.Spenené vrcholky žltých Himalájí sa lesknú do diaľky.Ako prítulne voňajú.Ako Jar na jemné prsty.Zdá sa mi, že sa vesmír priblížil a že som veľa pila.Otočím ten deň a bežím domov.Chvatne a ticho...Vojde mi do cesty a pýta si autogram.taký šušnisko nedonosený.Ale páči sa mi.Lebo na hlave má zlaté pávie perie a oči ako Vinettou.Na hlave leskne sa mu Viktóriino jazero a pod nosom sa škeria sladké banány.Tak sa čudujem tomu čudákovi.Čo čumíš čudák -  na čudáka?A on nič, ani sa nepohne, len pýta autogram.Strká mi bomboľaté pero a ja sa neviem prinútiť..Neviem sa prinútiť zastaviť, lebo jedným uchom mi vbieha déja a druhým vu.A mám to z toho sna.Lebo sa mi o tom chlapcovi snívalo, lenže ja som.Ja som veľa pila, v tom sne, a bola som Gott a on bol Gottwald – mladý ešte s chlpatými fúzikmi na pol pazuchy.Vraví, že sleduje každé jedno koleso šťastia.nenechal si za dvadsať rokov ujsť jediný diel a že zo všetkého najviac sa mu páčim ja.Že ma celé tie roky hľadal, posielala mi kvety a plyšové exkrementy, ale že ja som neodpísala, že som možno nechcela, nevedela nemala slov, nevedela písať.A ja sa divím.Prirodzene sa divím.Verím na rozdvojené osobnosti.Šibali jedni!tak preto je v tej hlave sám.Tí druhí robia koleso šťastia.Ide za mnou celú cestu a zavýja.Uvil mi veniec z fialiek pri diaľnici.Ako na pohreb.Zaleskli sa mu pierka.Chcel ma odprevadiť domov, ale ja mu vravím, že nemám kľúče od bytu.Ostal sme stáť a on sa bezoblačne zarezával do mňa.Pohľadom indiánskeho náčelníka, pohľadom letiaceho orla, pohľadom kapitána nema....Poslala som ho preč.Udrela som ho nožíkom na listy.Ešte, že ho nechávam pri vchodových dverách.Inak by nikdy neodišiel a možno by sa vracal každý večer a prepaľoval pohľadom....Výťah sa míňal so schodoma a šťastne bzučal.Táral dve na tri – len tak nezáväzne o počasí.Pozdravil sa so zámkou – nechala som ich kecať pred dverami.mám na dnes dosť...rozhovorov.Plný hrniec.No chýba zápraška a bez tej – darmo.darmo darom obdarovávať.nepočujúci nebudú počuť aj za sto rokov a ja budem aj za dvesto stále počuť priveľa.Vyliala som ten hrniec do záchoda, rovno s mojimi zvratkami.Kolegiálne si podali ruky – sú z jedného fachu.No a tak sa divím a líham si spať.Čo všetko na mňa čaká v teplákovom dni.More za oknom vyfučalo ako rukávniky.Nafukovačky sa morbídne hompáľajú na odkvapoch .A ja spím.Noc ma popretkáva do ďalšieho sna.A ďalej a ďalej až za obšírny Kozmos...S....S....S....