Filmuje VI.: Kde prestáva jestvovať svet

Ako je známe, prvý človek Edmund Hillary z Nového Zélandu so svojim šerpom Tenzingom Norgayom sa postavili na strechu Zemegule 29. mája 1952. Najvyššia hora sveta Mount Everest zvaný tiež Čomolungma či Sagarmatha roky lákal aj našich horolezcov. Ako prvým sa ho podarilo zdolať až Zoltánovi Demjánovi spolu s Juzekom Psotkom v roku 1984. Pokorenie strechy sveta si vyžiadalo obeť, keď do Bratislavy prišiel Demján sám a Psotka zostal na veky v ľadovom zajatí. Tretím Slovákom na Mount Evereste bol Jozef Just v roku 1988, ktorý sa tiež ako Psotka domov nevrátil. Spolu s ním našli na vrchole, ktorý Tibeťania volajú Matka bohyne zeme, čiže Čomolungme, svoju smrť ďalší traja horolezci zo Slovenska. Nepálska Sagarmatha, ktorá v preklade znamená Čelo spenenej bielej morskej vlny si vyžiadala okrem Justa, ktorý stál na vrchole v roku 1988 jediný zo Slovákov, i životy Dušana Becíka, Jaroslava Jaška a Petra Božíka. Práve Just v roku 1984 našiel mŕtveho Psotku, o štyri roky po ňom zostal na streche sveta sám. Tenzing povedal, že ani z Everestu nevidieť celý svet. Pre Psotku, Justa, Becíka, Jaška a Božíka svet práve na Evereste prestal jestvovať. V roku 1988 tesne pred tragickou slovenskou výpravou som mal tú česť spoznať sa nielen s Demjánom, ale aj s Božíkom. Zlákalo ma v roku 1988 nakrútiť pre Slovenskú televíziu filmovú esej Človek a výška v netradičnom prostredí so spomínanými dvomi horolezcami - na moste SNP v Bratislave. Horolezci tu natierali kovové mostové laná proti korózii a iným meteorologickým vplyvom. Spolu s kameramanom Ferom Horváthom sme zišli po schodoch z kaviarne Bystrica druhou podpernou nohou mostu, v ktorej nie je výťah, na plošinku spájajúcu obe nohy nad mostom. Táto plošina slúžila pre horolezcov ako základňa, odkiaľ sa vyberali na kovové laná mostu. Na plošinu ste sa zo schodov dostali len vtedy, keď ste sa skrčili a prekročili ste cez zúžený otvor zvýšený plech v stene nohy. Bolo horúce leto roku 1988. Božík mal zdravotné testy pred odchodom do Himalájí, ale akurát sme s kameramanom Horváthom prišli na most včas, keď sa vrátil od lekára. Mali sme tak šťastie nakrútiť jeho horolezeckú šikovnosť spolu s Demjánom ako sa obaja ako pavúčí muži šikovne spúšťali na lanách mostu. Tie zábery, aké nakrútil už zosnulý kameraman Fero Horváth, ocenil aj náš kolega z Vysokých Tatier, tiež kameraman, ale aj horolezec Juraj Weincziller, ktorý už tiež ako Horváth nie je medzi živými. Ferovi, ako sme všetci pána kameramana Horvátha volali, sa podarili zábery, na ktoré sa v strižni, keď som ich skladal do jedného filmového celku chodili strihači pozerať. Weincziller sa Fera pýtal, či bol s Demjánom a Božíkom zavesený tiež na lane nad cestou, po ktorej v Bratislave neustále prúdia kolóny áut z centra do Petržalky. Boli to úžasne pôsobivé zábery horolezcov v oblakoch bez hory pod nohami. Viseli vo vzduchu na tenkých lanách bez mačiek, čakanov, či skôb. Fero s nimi na lane nebol. Celú tú úžasnú scenériu na lanách v oblakoch nakrútil s ťažkou filmovou kamerou na ramene z tej úzkej plošiny, čo sa klenie medzi dvomi nohami mostu SNP nahnutý do hĺbky vyše 70 metrov. Vtedy v roku 1988 na plošine nebolo ešte z oboch strán zábradlie. Napriek horúcemu letu v tej výške podúvali celkom slušné vetry, ktoré plošinu natriasali. Fero nebol nijakým spôsobom istený. Na jeho kameramanský výkon, ktorý pripomínal skôr prácu kaskadéra, sa nedá zabudnúť rovnako, ako ani na šikovnú prácu rúk a nôh Božíka s Demjánom na lanách. V spomienkach na super horolezcu Božíka, keď sa hovorí o Evereste, u mňa dominuje aj spomienka na pána kameramana Horvátha, s ktorým som mal tú česť pracovať v televízii štyri roky. S Ferom nás v súvislosti s nakrúcaním filmovej eseje odvysielanej v televízii v roku 1988 spájal jeden dramatický moment. Nedalo mi, aby som na plošinu pod kaviarňou Bystrica nešiel tiež, aj keď veľa miesta tam práve nebolo a chýbalo aj zábradlie, aké je tam dnes. Vybral som sa ta obutý v ľahkých šľapkách na boso, veď bolo teplo. Podcenil som nebezpečnosť situácie. Pri vychádzaní zo schodov nohy mostu na plošinu sa mi jedna šľapka zachytila v úzkom priereze a ja som vlastne na plošinu nevstúpil, ale padal som na ňu. Predo mnou stál kameraman Fero, nevedno, či by som nestrhol do pádu z výšky nad 70 metrov so sebou aj jeho, alebo ho aspoň nebezpečne nedrgol. V poslednej chvíli ma našťastie zachytil doslova do náručia Demján. To, čo som si musel od neho vypočuť, sa nepatrí písať na papier. Dostal som zaslúžene. Skrúšene som prosil aj Fera o prepáčenie. Fero sa usmial a povedal: "O seba ani teba som sa, neviem prečo, nebál. Myslel som len na to, čo by dole spravila kamera, keby mi vypadla z ruky a trafila by niektoré z áut pod nami." Filmová kamera mala skoro dvadsať kíl. A Fero s ňou na plošine balansoval bez istenia pri nakrúcaní. Jeho obava bola na mieste. Bola to odvaha takto nakrúcať vo výške 70 metrov nad zemou temer vo vzduchu s nezodpovedným a nebezpečným redaktorom za chrbtom. Žiaľ, z tohto príbehu sme na svete už len dvaja - Demján a ja.

---