Písmák Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seRáno
22. 01. 2007
0
1
635
Autor
Francoise
Dnes svitlo ďalšie únavné ráno, len čakám na posledný nádych, poslednú kvapku dažďa, posledný záblesk slnečných lúčov. Ale nieje tam nič, nič len tma. Zúfalstvo samoty, bolesť z toho, že človek, ako ja, nevie kým vlastne je a prečo je. Ako keby samotné bytie dávalo zmysel, lenže to bytie, je iba pretvárka. Pocit toho že som, nie naozastný zmysel. Keby som bol riekou tiekol by som, tiekol od prameňa až po oceán, lenže rieka si tečie, ale ja často idem proti prúdu, bez zmyslu, bez cieľa, vedený iba neznámou túžbou dosiahnuť niečo nehmatateľné, dosiahnuť to čo nepoznám, spoznať sám seba. Spoznať čo znamená byť mnou, kam vedú cesty ktoré sú mi určené, kam patrí moje srdce. Aj najmenšia kvapka dažďa vie kam patrí, aj posledný suchý lístok na strome má svoj osud. Tak aký osud patrí mne? Každá cesta má svoj cieľ, a moja cesta ma vedie životom. Cesta skropená slzami a krvou, dokonca i vzduch je slaný, oči zalepené a predsa sa potácam vpred. Možno raz zastanem a už nebudem vládať ísť ďalej, vietor bude moc silný a tráva mi bude hladiť chodidlá, tak ostanem stáť na konci svojej púte, a tak budem hľadieť na západ slnka, na to ako posledný lúč zmizne a jediné čo mi ostane budú moje sny. Sny o ceste k cieľu, sny o tom ako som šiel, sny ktoré sú spomienkou na mňa. Možno niekto tú spomienku zachytí vo svojom sne a aspoň na chvíľku ma spozná, na tú krátku chvíľku medzi spánkom a bdením, a v tej chvíli, ešte skôr než na mňa zabudne, bude ten sen ozajstným životom.