marhuľový strom

Sedel som na starej marhuli a otrhával jej zrelé plody. Prsty sa mi zabárali do mäkkej dužiny. Vylúpol som kôstku, vložil si ju do úst a zvyšok hádzal na zem. Chvíľu som tvrdý kúsok omieľal v ústach a hľadal vhodný zub, ktorým ho rozdrvím. Poriadne som cvakol zadnými stoličkami a dorazil to tvrdým úderom ruky. Vypľul som rozlámané časti a konečne sa dostal k vytúženému jadru.

Z vrecka nohavíc vyliezol Korky – moje morské prasa. Zvedavo sa poobzeral. Radostne zapišťal, keď zbadal moje zababrané ruky. Zahryzol sa mi do prsta, na ktorom zostal kúsok marhule.

„Au! Ty si ale riadna sviňa!“ cmúľal som si boľavý prst.

 
V diaľke som zbadal strýka Otta. Vždy keď vonku svietilo slnko, prechádzal sa po záhrade. Keď bol ešte živý, pracoval ako zmrzlinár. Nikto, kto je tak protivný a neznáša deti, by nemal predávať zmrzlinu. Ale môj strýko to robil. Vždy deti rád strašil a oni často zhrozené položili peniaze na malý keramický tanierik a skôr ako si stihli studenú maškrtu zobrať, utiekli. Pamätám sa na malé dievčatko, ktoré raz zastalo pri jeho stánku.

„Dobrý deň ujo, prosím si túto červenú zmrzlinku. To je jahodová?“ spýtala sa jemným hláskom.

„Nie,“ naklonil sa k nej – „to je z mačacej krvi. Dáš si?“

Dievčatko pokrútilo hlavou. V tmavých očiach sa zaleskli slzy, ale skúsilo to znova. „A tá modrá?“

„Tá je z modrého psa. Ochutnáš?“

Načiahol som sa vtedy na špičky spoza pultu, ale už som videl len dva dlhé vrkoče ako utekajú cez cestu preč. Ujo Otto sa rehotal a dával si drobné mince do vrecka bieleho plášťa.

 
Zakýval som strýkovi. Z hlavy si zložil sviatočný klobúk, v ktorom sme ho pochovali, a zamával mi ním na pozdrav. Korky zapišťal a skryl sa mi späť do vrecka. Nemal strýka rád. Raz ho poriadne uhryzol do prsta, keď sa ho snažil vopchať do mixéra.

Slnko už poriadne pripekalo. Lenivo som ležal na strome a rozhliadal sa. Bol odtiaľ dobrý výhľad. Dovidel som až  do susedovej obývačky. Práve ležal len tak v trenírkach na gauči a pozeral televízor. Zrazu zahrabol svojou chlpatou rukou pod trenírky, vybral svojho veľkého vtáka a začal onanovať.  Prišlo mi z toho zle. Radšej som zliezol zo stromu.

V kuchyni varila mama marhuľový lekvár. Strýko si čítal noviny a fajčil smradľavú cigaru. Z kovového vedierka som si vybral kôstku a zamyslene si ju prehadzoval v ústach. Korky sa nervózne mykal. Vložil som mu do vrecka kúsok marhule, aby sa upokojil. Namiesto toho, aby ju začal žrať, krútil sa ešte zúrivejšie.

Strýko odložil noviny a posmešne sa  zahľadel na moje vrecko nohavíc, na ktorom sa rozpíjala obrovská machuľa rozmliaždenej marhule.

„Vieš prečo sa dáva morča do mixéra nohami napred?“ zaškeril sa.

Korky, keď začul jeho hlas, na chvíľu znehybnel.

Nemo som pokrútil hlavou. Nechcel som to počuť, ale on by mi to aj tak povedal.

„Aby si mohol sledovať, ako sa pri tom tvári,“ rozrehotal sa.

Tupo som zízal, ako sa debilne uškŕňa nad svojim nevydareným vtipom. Mama ďalej ticho krútila vareškou v hrnci. Radšej nepovedala nič.

Zrazu sa Korky splašil, vyhupol z vrecka a bezhlavo pobehoval po kuchyni. Skočil do lavóra s ovocím, hneď na to odtiaľ vybehol a zanechával mazľavé stopy po celej kuchyni. Strýko vždy riadne dupol nohami keď preblysol okolo jeho stoličky.  Naťahoval svoje odporné ručiská a snažil sa ho chytiť. Pri asi šiestom Korkyho kolečku sa mu to podarilo. Prišliapol ho. Korky pišťal a snažil sa vymaniť zo zovretia. Skočil som pod stôl a vytrhol ho spod jeho nôh. Ustráchané chlpaté telíčko sa mu chvelo a neprestával pišťať. Mama prestala miešať lekvár a s hrôzou sa dívala na tú scénu.

„Nenávidím ťa,“ precedil som pomedzi zuby.

Strýkove mŕtve oči takmer vypadli od prekvapenia.

„Nenávidím ťa, ty starý zdochliak. Vráť sa do hrobu a už nikdy sa nevracaj!“

Po zemi sa váľali úlomky skla z rodinnej fotografie , na ktorej sme boli všetci traja. Usmiata mama, vyškerený strýko a ja s mierne prihlúplym  vyštrbeným úsmevom.

Držal som morča v rukách a cez okno sme pozorovali strýka ako odchádza.

„Fuck off, strýko,“ zamával som mu vztýčeným prostredníkom na rozlúčku. Mama na chvíľu prestala plakať a tresla ma po hlave.

Rozzúrený Otto zastal pri mojom marhuľovom strome. Nenávistne pozrel smerom k nám a vytrhol ho zo zeme. Mama si prestrašene prikryla ústa. Určite sa desila toho, že na budúci rok nebude mať čo zavárať. Mne to bolo jedno. Aj tak som marhule neznášal. Odteraz budem žuť tekvicové jadierka.

Na druhý deň sme šli na cintorín. Zapáliť strýkovi sviečku. Nechcel som tam ísť, ale mama ma so slzami v očiach prosila, aby som to urobil. Nepomohlo to a tak ma tam musela ťahať ako malého chlapca za ruku. Vzpieral som sa, hádzal o zem, ale ona bola neoblomná.

Zastali sme pred prázdnym hrobom. Strýko sa musel poriadne naštvať. Vzal si so sebou dokonca  aj náhrobný kameň.