Doborodružstvá zjedeného chrústa - verzia pôvodná

Myslím, že nebude na škodu prezradiť onú príčinu- milý Chrúst ako správny ochranár v snahe zachrániť svojho obľúbeného hmyza- chrústa- pred útokom pažravého drozda uchmatol predmetného chrobáka lietavcovi spred zobáka a posmelený svojou laickou predstavou o chrústej odolnosti (veď o pár dní zas uvidí svetlo božie) si ho náhlivo vložil do úst a nepožutého prehltol. Chyba lávky. Chrúst (chrobák) bol až po okraj preplnený multiantivitamínom, nechvalne známym pod skratkou DDT a Chrúst (pán) mal absolútne nevhodnú žalúdočnú kyselinu, následkom čoho DDT začalo v chrúsťom (chrobák) organizme mutovať, manipulovať DNA atď.

Tu sa lekári jednohlasne rozhodli: OPEROVAŤ ! Chrúst (pán) sa ani nenazdal a už ležal na operačnom stole, obstúpený najvšakovatejšími chirurgickými kapacitami plus jeden anesteziológ plus jeden patológ (pre istotu). Čepeľ skalpela krátko a zlovestne zablysla a za okamih bol na svete rez OHAP (pre anatomických nevzdelancov Od Hlavy Až k Päte). Za dva okamihy na obrovské prekvapenie všetkých prítomných z Chrústovho (pán) žalúdka vyliezol navidomoči rastúci chrúst (tentokrát je už termín chrobák prinajmenšom diskutabilný).

Operačnou sálou znelo cvakanie zubov- hmyzích (od hladu) i ľudských (od strachu). Chrúst (chrobák) sa takisto preľakol, vidiac drkotajúce zuby okolostojacich lekárov a keďže mal ešte v čerstvej pamäti nepríjemnú cestu zažívacím traktom Chrústa (pán) očakával, že ho očakáva podobná nepríjemnosť- nelenil teda, zamával krídlami a skrz zatvorené okno vyštartoval za slobodou. Chrúst (pán) medzitým bezducho ležal na operačnom stole. Prítomný patológ sa spamätal prvý a využijúc moment prekvapenia skočil k Chrústovi (pán) a začal sa v ňom prehrabávať atď. V tom sa stala už druhá dosť neočakávaná udalosť, pretože Chrúst (pán) zrazu otvoril oči a začal sa preukrutne smiať, ba až rehotať. Nastala panika, pretože všetci začali behať po sále, zbierať po zemi Chrústove (pán) vnútornosti a hlava nehlava, vlastne črevo nečrevo mu ich napchali späť do dutiny brušnej.

Medzitým sa z nemocničného dvora začali ozývať vzrušené výkriky a rev, najmä spoza oploteného výbehu psychiatrického oddelenia. Chrúst (chrobák) sa rozrástol do priam obludného rozmeru a pri jeho občasnom pokuse o vzlietnutie psychiatrickí pacienti doslova šaleli. Pacient Kudriavka, zväčša pasívny až zádumčivý uvidiac chrústa (chrobák) skočil z druhého poschodia strmhlav do stredu tulipánového záhonu, následne si sám vypálil 2- 3 po papuli a divoko mávajúc rukami začal chaoticky pobehovať po výbehu. Tu sa ozval výstrel z uspávacej pištole zriadenca Otiepku a za pár okamihov už Kudriavka sladko pochrapkával uprostred hlúčika besnejúcich spolupacientov.

Chrúst (chrobák) už bol v tom čase vo veľkosti osobného auta (VW chrobák), čo však neodradilo Otiepku od rozhodnutia eliminovať vážneho narušiteľa inak relatívne pokojného liečebného režimu. Schytil prvý vhodný útočný predmet, ktorým sa stala o múr opretá motyka s novým, pevným bukovým poriskom a s odhodlaným výkrikom vyrazil proti chrústovi (chrobák) . Rozohnal sa, aby ho ovalil po hlave- chrúst (chrobák) však zacítil vôňu šťavnatého, výživného dreva. Bleskovo sa otočil a vydrapiac motyku z Otiepkových rúk celú ju naraz prehltol. Otiepok bol našťastie poučený dlhodobou zriadeneckou praxou, takže zareagoval okamžite- aktivoval pud sebazáchovy na najvyšší stupeň, na 10halierniku sa otočil a upaľoval do útulného bezpečia psychiatrického traktu.

Krátko na to už v pivnici oddelenia klinickej patológie zasadal narýchlo zvolaný operačný štáb. Zriadenec Otiepka, (samozvaný generál) sa vehementne ohradzoval, že on jediný sa ocitol v bojovej situácii zoči- voči nepriateľovi, takže titul vrchného veliteľa mu zaslúžene patrí, kurič a kotolník Anton Drevený (výzbroj a munícia) bojazlivo posmrkával a inak zo seba nevydal ani hláska. Zato kuchárka Paprčková (poľná kuchyňa, zdravotné služby, a iné) sediac na pitevnom stole a hojdajúc nohami hlasito nadávala:

 -Ja mu dám..Prisámvačku, ja ho tak zmaľujem, že sa z toho poserie..

A akoby na potvrdenie svojich výhražných slov pleskla sa varechou po stehne.

 -Vychladne obed..Vychladne večera..! Všetci budú žvandrať..prisámvačku, ja ho snáď roztrhnem!!!

Štvrtým a posledným prítomným (chvíľami len fyzicky) bol chronický schizofrenik Schmidtke. Za všeobecného nesúhlasu ostatných dvoch spolubojovníkov ho priviedol Otiepok so slovami:

 -Neplašte sa, neplašte sa..Pred Vami stoja v jednej osobe všetci nielen nemeckí, ale aj sovietski generáli z obdobia druhej svetovej vojny..Myslím, že v oblasti taktickej prípravy boja sú jeho teoreticky praktické skúsenosti fakticky neoceniteľné..

Kuchárka Paprčková si utrela slzu pod okom a zasnene prehlásila:

 -Veru veru, aj môj dedo sa zúčastnil, aj on vyfasoval mašinkvér, aj on oslobodzoval..TRATATATATA!!!

Vyštekla Paprčková, napodobňujúc dedov samopal. Schmidtke spozornel, vytreštil oči, s výkrikom -za ródinu, tovarišči!!! sa rozbehol proti pancierovým dverám a plnou parou do nich hlavou narazil. Neúspešne. Otriasol sa, otvoril oči- preč bol maršal Žukov, preč bola podmoskovská protiofenzíva. Rezignovane a s neskrývaným sklamaním si sadol do kúta a čakal na ďalšie rozkazy.

Tie prišli vzápätí. Po krátkom zhodnotení situácie Otiepok skonštatoval, že by nebolo na škodu lepšie si obzrieť ono evidentne nepriateľsky naladené monštrum. Jediným vhodným a nutno dodať, že vôbec neprotestujúcim kandidátom na túto úlohu bol Schmidtke, stále v kúte sediaci a očami gúľajúci. Otiepok ho chcel varovať pred hroziacim nebezpečenstvom, ale celkom oprávnene sa domnieval, že vzhľadom na Schmidtkeho bojovne naladený výraz je to zbytočné. Celú inštruktáž teda skrátil na jednu jedinú vetu:

 -Schmidtke, zbytočne nebláznite, len po ňom hoďte očkom a už nech ste späť.

To ešte netušil, že tieto slová zásadným spôsobom ovplyvnia ďalšie udalosti. Spoločne vyprevadili nedobrovoľného hrdinu až k dverám, vystrčili ho von a rýchlo znovu zatvorili, veď čo ak chrúst (chrobák) striehne na svoju obeť za nimi? Nestriehol. Ležal bez pohybu opodiaľ a nenápadne sa rozrastal. Schmidtke na pár sekúnd stuhol, keď zbadal gigantického netvora. Potom si však spomenul na svoje dôležité poslanie. V momente sa Otiepok chytil za hlavu, pretože si spomenul na prvý pohľad nepodstatný detail.

 -Ja blbec..Ja idiot..! Snáď..

Ale to už Schmidtke na všeobecné zdesenie vybral svoje ľavé oko- sklenené, a hodil ho chrústovi (chrobák) rovno do čela. Chrúst (chrobák) začal vydávať zvuky, ktoré by sa dali len ťažko opísať. Boli však dostatočným impulzom, aby sa Schmidtke v sekunde preniesol o pár desaťročí späť.

Je 5.7. 1943...Kursk...04.45...príliš veľké ticho pred búrkou.. Schmidtke zodvihol pravú ruku, nadýchol sa- FEUÉÉÉÉÉRRRR. a rozbehol sa- no to jedno kam, isté je, že ho viac nik nevidel.

Čo však mohli všetci vidieť bolo to, že chrúst (chrobák) sa začal navidomoči a prudko zmenšovať, až kým sa nescvrkol do svojej pôvodnej veľkosti. Ozvalo sa puknutie, chrúst (chrobák) sa rozpadol na 1. 256. 549 kúskov a nad jeho rozptýlenými pozostatkami sa utvoril atómový hríb, veľký asi ako stredne malý hríb dubový.

Ako všetko potichu začalo, tak aj skončilo. Po nemocničnom areáli sa rozplývalo hlboké, ba až mŕtvolné ticho. Len z diaľky sa ozýval neutíchajúci smiech pána Chrústa.