Káblovka

     Fedor si konečne sadol na pohovku. Zhasol svetlo. Po namáhavej práci mal nárok na zaslúžený oddych. Práca na stavbe dosť vyčerpáva. O deviatej večer už chcel iba relaxovať a prepínať programy. Možno tam nájde niečo zaujímavé. Zapol televízor a vyložil si nohy na stôl. Štyridsaťročný rozvedený chlap sa musel sám starať aj o svoju domácnosť, čo mu spôsobovalo značnú námahu. No teraz bol kráľ. Nikto ho nevyrušoval, nikto od neho nič nechcel, on riadil celý svet. Diaľkovým ovládačom. Stláčal podlhovasté tlačidlá, ktoré slúžili iba jemu.

     Prebehol asi dvadsať zbytočných programov, ktoré mu nič nedávali. Boli iba do počtu. Prešiel spravodajský program, seriál, zábavný program, dokument, až sa dostal k nejakému akčnému filmu. Vyzeral zaujímavo. Ešte ho nevidel a tak ho začal sledovať. Bežal už možno dvadsať minút, ale to vôbec nevadilo. Za chvíľu sa dostal celkom do deja a užíval si slobodu nazerania tretej osoby na osudy postáv. Bol spokojný. S výberom programu, s nerušeným večerom, sám so sebou.

     Hlavnú postavu práve zajali tí, ktorí stoja na druhej strane zákona. Zviazali ho reťazou a zavesili na veľký hák. Dostával rany, železnou tyčou a krv mal po celom tele. Fedor vedel, že z toho nakoniec vyviazne, ale hlavný hrdina bol v dosť ťažkej situácii, tak bol naozaj zvedavý, ako sa mu to podarí. Vtom zmizol obraz. Zostalo len zrnenie. Vojna čiernych s tými bielymi. Toto určite v scenári nebolo. Koniec sveta. Ako naschvál, v tom najlepšom momente. To sa mu snáď sníva. Skúsil prepnúť na inú stanicu. To isté. Zrnenie. Ďaľšia stanica. Zrnenie. A ďaľšia a ďaľšia a nikde nič iné. Pomaly doňho začal kvapkať adrenalín. V hlave jediná myšlienka. Vypadla káblovka.

     Ešte raz poprepínal všetky progamy. Nič. Vypol televízor, znovu ho zapol. Nič. To snáď nie je pravda. Opäť prepínal. Rýchlejšie a zúrivejšie. Hej. Všade tie čiernobiele potvory. Naskoč. Nepočúvali ho. Tak toto...to...to snáď nie. To je neskutočné. Už nemal nohy vyložené, ale sedel naklonený smerom dopredu. Možno aby lepšie videl na to nič. Zobral zo stola krabičku cigariet a zapálil si. To už sa postavil a chodil po byte. Ako keby niečo hľadal, ako keby mal nájsť nejaký zázračný prútik, ktorý to opraví. Zahasil dofajčenú cigaretu a poprepínal programy. Do riti. Ma chcú asi nasrať. Ako dlho si myslia, že budem na to čumeť? Čakajú kým mi prasknú nervy, alebo čo? Možno ani nevedia, že to vypadlo. Určite to nekontrolujú. Opäť si sadol. Veď za chvíľu im niekto zavolá, niekto zo susedov, veď im to tiež určite nejde, tiež nebudú dlho čakať.

     Fedor rozsvietil a chytil do ruky dnešný bulvárny denník. Začal v ňom listovať. Trvalo mu maximálne päť minút, kým sa dostal na poslednú stranu. Hodil ho naspäť na stôl. To už je asi desať minút. Ešte chvíľu počkám. Určite tam už niekto volal, za chvíľu to opravia. Pôjdem sa zatiaľ najesť. Rozsvietil v kuchyni a otvoril chladničku. Nič moc. Kúsok slaniny, dva párky, trvanlivá saláma, tvrdý syr, tri vajcia. Zobral tvrdý syr zabalený v papieri a rozbalil ho. Začínala sa na ňom rozrastať biela pleseň. Ohrnul nos a vrátil syr späť do chladničky. Tak čo? No asi toto. Vytiahol trvanlivú salámu a odrezaný kúsok cibule. Odkrojil si chlieb, nakrájal naňho salámu a cibuľu. Zjedol ho. Len tak, postojačky.

     Vrátil sa do obývačky, kým v duchu sa presviedčal, že už to pôjde. Nešlo. Zrnilo. Ježiš. Ja sa asi z toho zbláznim. Čo budem robiť. Čo? Pozerať do blba? Čítať knihy? Ešte to by mi chýbalo, to už by som musel byť fakt sprostý. Prešiel k oknu. Naspäť. Na pohovku. Ja tam už fakt zavolám, ma serú. Doriti! Ich zabijem! Kurvy! Opäť si zapálil. Ešte chvíľu počkám, ale potom nech si ma neprajú. Aký bordel im tam narobím. Snažil sa fajčiť pomaly a kľudne, ale nervozita poťahovala z cigarety stále rýchlejšie. Toto už není možne toto. Ja im ukážem. Hovno im zaplatím. Budú platiť oni mne. Za citovú ujmu. Zlodeji. Zahasil cigaretu a prešiel ku stene pri televízore. Bola tam skriňa a tri veľké zásuvky. Jednu otvoril, chvíľu sa v nej prehrabával a potom vytiahol niečo tenké a farebné. Zatvoril zásuvku a pozorne sa zahľadel na lesklý papier v ruke. Bol to leták spoločnosti, od ktorej má káblovú televíziu. Oznamovala ponuku skvelých služieb za skvelú cenu. V pravom dolnom rohu bol telefonický kontakt na ich infolinku. No. A mám to. Teraz uvidíte. Prešiel k domácemu telefónu, lebo z mobilného by ho to samozrejme vyšlo drahšie a on nebude predsa míňať na takých zlodejov. Zodvihol slúchadlo a pozrel na číslo na letáku. Nie. Ešte počkám. Dám im ešte čas. Päť minút. Ale keď to nepôjde, tak potom už naozaj budem zlý. Sadol si. Pozrel na televízor. Zadíval sa na tie blikajúce čierne a biele bodky. Po chvíli začali vytvárať rôzne kaleidoskopické obrazy v ktorých videl rôzne postavy a tváre. Mal pocit, že začína blaznieť. Vypol ho a teraz sledoval svoj odraz v čiernom zrkadle.

     Dosť. Stačilo. Zdvihol svoj zadok z pohovky a slúchadlo telefónu. Pred ním leták, na ktorom telefónne číslo akoby blikalo a zväčšovalo sa, aby ho čo najzreteľnejšie videl. Vyťukal to číslo. Čakal. Zvonilo to. Konečne počujem hlas. Konečne to zdvihli. Hlas predstavil spoločnosť a seba. Jeho meno bolo odkazovač. Čo? Čo? To sa mám baviť s odkazovačom? Tss, to sú služby, to sú služby. Do hlavy sa mu navalila krv z celého tela. Tak ma počúvajte! Počúvajte! Nejde mi káblovka! Urobte s tým niečo! Okamžite! To čo ste za spoločnosť?! Veď jediné, čo máte na starosti, je ten váš posratý kábel! Vám dám výpoveď! Ešte chvíľu kričal do slúchadla a keď odkazovač neodpovedal, zložil.

     Chytil diaľkové ovládanie a zapol televízor. Poprepínal. Nič sa nezmenilo. Podišiel k televízoru. Rozbijem ho! Udrel doňho otvorenou dlaňou na pravej strane. Rozbijem! Mierne ho pootočil a pozrel sa naňho zozadu. Sledoval kábel, ktorý z neho išiel do prípojky, do tej malej bielej krabičky na stene. Lenže ten druhý koniec nebol v krabičke, ale na zemi. Pripojil ho. Zrazu sa ozval hluk, množstvo ľudí rozprávalo jeden cez druhého. Pozrel sa na obrazovku. Bežal tam film. Zrejme nejaká komédia. Opäť poprepínal programy a všade niečo bolo. Konečne. Konečne to ide. Ale aj tak je to neskutočná drzosť, že to tam nikto nedvíhal. To sú služby. Majú jediné šťastie, že už mi to ide. Fedor už nemal náladu na pozeranie a bol dosť unavený. Vypol televízny prijímač a išiel spať.