Žiadny vývoj druhov - prepracovanie

Či už partíte k tým, čo veria klasickému výkladu sekty zvanej katolíci a bláhovo sa domnievate, že Evu stvoril Boh z Adamovho rebra, alebo ste dali prednosť materialistickej “teórii o vývoji druhov”, vedzte, že tak či tak ste od pravdy asi tak ďaleko, ako Sydney od súhvezdia Andromeda.

Áno, rajská záhrada zvaná Eden skutočne existovala, avšak dávno pred prostoduchým Adamom a naivnou Evou tu bol niekto iný. Nie, že by to bolo zásluhou nejakej inteligentnej formy života, ale vtedy to bol svojim spôsobom skutočný raj. Až do doby, než prišiel Adam s motorovou pílou a začal s ňou vyvádzať ako zmyslov zbavený. Neviem, či to bolo spôsobené jej revom, alebo "opojnou" deštruktivitou. No, najskôr oboje... A ako som prišiel na to, že Adam mal motorovú pílu? Za prvé jednoduchou logikou. Ako učí sekta katolíkov, Adam vedel všetko, asi aj zmysel života. Tak prečo by, do čerta, nemal motrovú pílu? Za druhé som to osobne videl. Keď sme už pri tom, dodnes som sa nedozvedel, odkiaľ ho(zmysel života) poznal. Ja osobne si myslím, že vo svojej nerozvážnosti upísal dušu Baalovi, ale môj šéf, teda An, o ničom takom nechce ani počuť. Tak ako nechcel nič počuť  o všetkých jeho problémoch, ktoré zapríčiňoval, než sa o nich presvedčil na vlastné oči. Nuž trpké sklamanie to bolo, horko-ťažko zaplakal, ešte horšie zahrešil a odišiel.

Ale to som už odbočil… Aby som sa vrátil späť k vzniku človeka, tak musím hneď zkraja povedať, že žiadna fyzická záhrada pôvodne nebola. Tú sme museli vytvoriť až na pokyn jej “veličenstva” Evy. Inak sa zaryto odmietala množiť. K tomu sa ešte dostanem neskôr.

Dokonca žiadne fyzické bytosti v tých časoch nežili. Na planéte Zem sa vtedy vyskytovali len abstraktné vlastnosti. Vyzerali dosť zvláštne. Nemali žiadny stály tvar a zafarbením boli šedobiele (pre odborníkov v oblasti farieb je to odtieň RAL 7047). Mám na mysli pýchu, márnivosť, lásku, nenávisť, závisť, radosť a tak ďalej. Prebiehala medzi nimi aj akási forma komunikácie. Úplne sme jej síce nerozumeli, ale dali sa rozoznať kladné a záporné interakcie a pochopiteľne aj ich sila. Voľným okom, teda naším, nie ľudským, boli viditeľné dosť ťažko. Zato tie interakcie oslepovali. Niekedy to vyzeralo ako anihilácia antihmoty. Inokedy zasa nebol záblesk silnejší ako klasický blesk. A niektoré vlastnosti sa dokonca ani nestretli a vyhýbali sa navzájom ako elektróny na spoločnej kvantovej dráhe. Akoby o sebe vedeli. Pochopiteľne, že nás napadlo, čo by sa asi tak stalo, keby sa takéto dve entity navzájom stretnú. Tak to sme o nejaký čas zistili.

Nebudem však predbiehať. Tie dva elektróny na rovnakej obežnej dráhe boli práve láska a nenávisť. A práve zrážka týchto dvoch entít sa v najväčšej miere podieľala na katastrofe zvanej človek. Ako ubiehal čas, myslím tým rádovo desaťtisíce rokov, interakcie medzi entitami slabli. Bolo to viditeľné najmä u šarmu a radosti, závisti a zlobe a u radosti s láskou. To sme s napätím očakávali, ako sa veci vyvinú. Nikto z nás nedokázal dostatočne uspokovjivo obhájiť svoju prognózu. A že ich (prognóz) ale bolo. Keď sa začali postupne spájať, div sme od radosti nevyleteli z kože z pocitu, aký zázrak sa to pred nami odohráva. Najradšej by som sa za tú hlúposť prefackal. Ale čo už teraz. A bolo že to jasotu na dvore kráľovskom, keď sa spojili láska a nenávisť so zvyškom už spojených entít. Aby ste si nemysleli, nebolo to nenásilné. Vyžiarilo sa pri tom snáď viac fotónov, než pri syntéze jadier vodíka vo vnútri hviezdy. Pre istotu sme to sledovali až z Marsu. Kvôli bezpečnosti.

Tým sa však párty neskočila. To najlepšie len malo prísť. Novovzniknutá entita bola konzistentnejšia, nie však celkom hmotná. Logicky teda hľadala inkarnáciu. Neviem nakoľko vedomé hľadanie to bolo, vzhľadom na to, že ich spájanie bolo len o málo dlhšie. Pravdou však je, že pokusy to boli. Pokusy a omyly.

Začalo to jednobunkovými organizmami. Meňavka veľká a Nezmar poľný. Nie je to síce najstálejšia životná forma, tvorená atómami však je. Že? Tak prečo to neskúsiť? To sme začali tušiť nejaký háčik. Neskôr to boli vyspelejšie formy života. Hmyz sa ale tiež ako na potvoru neosvedčil. Tak prišli na rad cicavce. A to už nám začala dochádzať trpezlivosť, pretože ani tu sa nič prevratné neudialo. Nenapadlo nám nič lepšie, než sa do toho vložiť. Vedúcim tohto projektu som bol menovaný ja. Nebolo to vôbec jednoduché, poviem vám. Tých pokusov a omylov bolo požehnane. Dlho, dlho sme skúšali kombinovať formy života žijúce na planéte Zem, nič však nepomáhalo. Až nejaký mudrák (nikomu sa ale za boha nepriznám, že som to bol ja) prišiel s nápadom, skombinovať náš základ a nejakého cicavca. Každý tomu nápadu tlieskal. Čím väčšiu podporu táto myšlienka mala, tým viac som chcel vyjsť von s pravdou, že to napadlo mňa. Niečo mi však našepkávalo, že bude lepšie počkať. Svätá moja prozreteľnosť.  Otázka ešte bola, ktorá forma života to bude. Aj napriek mojim protestom bola vybraná taká podivná hnedá, s miernymi sklonmi k hierarchii, čo celý deň žrala, vrieskala, oberala svojim spoludruhom nečistoty z kožucha a poskakovala ako zdivená (a nestratilo sa to ani po celých tisícročiach). Lobisti ale presadili to, čo chceli. Vraj je nám fyziologicky najbližšie. Budiž. Prispôsobil som sa, skúsil som to. Výsledok sa dostavil fascinujúco rýchlo. Prvého človeka sme mali. Bol to Adam. Na rozmnožovanie u mnohobunkových foriem života sú ale potrebné dva živočíchy rovanakého druhu, ale odlišného pohlavia. Tak sme urobili Evu. A to začali problémy. Adam, to bol chamtivec a nenažranec najväčší a Eva bola zase paličatá jak mezek. Dvojka na pohľadanie, dokonca aj po tak dlhej dobe. Na príhody tejto milej dvojky mi už dnes ale nezostávajú sily. Možno nabudúce.

S pozdravom Enki