Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seAko vonia jar
Autor
obluda
Čokel Riki
Opäť tam bola. Venčila psa a ja som ju nenápadne sledoval spoza žalúzii svojej izby, ako každý deň. Žiarlil som na studený októbrový vietor, ktorý sa hral s jej gaštanovými vlasmi a tiež na jej psa, ktorý mohol byť tak blízko nej.
Zišiel by sa mi čokel, pomyslel som si. Všetci psíčkari sa k sebe správajú tak priateľsky a milo. Stačilo by vybehnúť von a počkať kým nás zblížia naše štvornohé chlpaté obludy. Naši však boli proti. Vraj to smrdí, ští, serie, žerie a kto sa o to bude starať.
„Dobrý deň pani Petrisková, by som sa vás chcel spýtať či by som vám niekedy nemohol vyvenčiť psa.“
Neveril som, že môžem klesnúť tak hlboko. Navštívil som susedku bývajúcu pod nami, ktorá ma odmalička upodozrievala, že môžem za všetky rozbité sklá, popísané steny a vylomené schránky v celom vchode. Úprimne som ju nenávidel a toho jej drzého uškriekaného ratlíka by som najradšej skopal. Bohužiaľ, bol to jediný pes v našom vchode.
„Môjho Rikiho?,“ zaafektovala stará bosorka maznavým hlasom.
Čokel zaregistroval svoje meno a pribehol medzi dvere. Keď ma uvidel, zavrčal a vyštartoval mi po nohe.
„Áno, áno, vášho Rikiho. Vždy som mal rád psíkov a naši mi nikdy žiadneho nedovolili,“ snažil som sa strigu presvedčiť, že v mojich sedemnástich si chcem splniť detský sen. Rozplýval som sa nad psiskami, zatiaľ čo nohou som útočiaceho čokla nenápadne zatláčal za dvere.
„Keď ja neviem, nezdá sa mi, že by ťa mal rád. Však Riki? Máš mládenca rád?,“ spýtala sa ratlíka, ktorý na ňu hľadel nechápavými očami.
„Len si potrebuje zvyknúť. Že je to tak?,“ načiahol som ruku, aby som ho poškrabal za uchom, no opäť sa rozvrčal. Parchant.
Van Gogh
Kráčal som po zožltnutej tráve a za mnou cupkal Riki. Keď zavrčal, zdvihol som ho za vodítko do vzduchu a on sa upokojil – učenlivý psík. Nenápadne som sa približoval k svojej vyvolenej. Vedomie, že mám psa ma zbavovalo trémy. Riki mi dával právo osloviť ju a cítiť sa pritom prirodzene. Zastal som pri nej a začal som s nenútenou psíčkarskou konverzáciou, ktorú som v mysli absolvoval aspoň stokrát:
„Venčíš, venčíš?“
„Venčím.“
„A ako to ide?“
„Dobre.“
„Tak to je dobre.“
„Hej, dobre.“
Hm. V mysli ten rozhovor prebiehal vždy trochu inak. Mal som byť vtipný, nonšalantný a žoviálny. Trápne som hľadel na psy a premýšľal, ako zachrániť situáciu.
„Aaa ako sa volá... tvoj pes?,“ pokračoval som s úmyslom napraviť svoju reputáciu.
„Vinco,“ odpovedala.
„To je pekné meno,“ povedal som úprimne, „po kom ho dostal?“
„Po Vincentovi van Goghovi.“
„Tvoj pes maľuje?“
„Nie, ale pozri sa mu na ľavé uško. Má ho také menšie.“
Skutočne. Jej pes mal jedno ucho oveľa menšie ako druhé.
„A čo ty? Pomáhaš venčiť Rikiho?,“ spýtala sa.
„Áno. Síce sa s Rikim veľmi neobľubujeme, ale pani Petrisková pomaly dementie a tak jej trochu pomáham.“
„To je od teba pekné. A ako sa vlastne voláš?“
„Rišo. A ty?.“
„Sandra,“ podala mi ruku, usmiala sa a ja som bol presvedčený, že môj pokus s Rikim sa oplatil.
„Ani nevieš, ako ma teší,“ opätoval som úsmev a v duchu som si nadával za každú vetu, ktorá vyšla z mojich úst.
„Aj mňa. Veď možno opäť niekedy pri venčení,“ povedala, zvrtla sa na opätku a stratila sa aj s Vincom za dverami vchodu číslo tri.
„Vidíš Riky, možno ťa dnes ani nenakopem,“ povedal som malému ratlíkovi hladkajúc tú jeho škaredú potkaniu hlavu.
Skákajúce žaby
Ďalšie dni som trávnik pred domom sledoval častejšie ako televízor a keď sa objavila Sandra, bežal som ako zmyslov zbavený po Rikiho. Aj keď som vedel, že ho už nepotrebujem, cítil som k tomu čoklovi niečo ako vďačnosť alebo dokonca zaviazanosť. Asi po dvoch týždňoch intenzívneho venčenia som Sandru prvýkrát stretol bez ratlíka. Vracal som sa z mesta, kde som bol oslavovať niečo ako kamošove narodeniny. Mal som v sebe pár pív a intenzívny pocit zaľúbenosti. Sandra sedela na lavičke otočená chrbtom a nemohla ma vidieť. Najskôr som sa chcel nenápadne stratiť, ale niečo ma za ňou ťahalo. Potichu som sa k nej k nej priblížil a dlaňami som jej zakryl oči ako malý chlapec.
„Hádaj kto je?,“ spýtal som sa, no odpoveď som vôbec nezaregistroval. Ucítil som vôňu jej vlasov a v žalúdku mi začali skákať ropuchy, aj keď častejšie sa používa prirovnanie o lietajúcich motýľoch.
„Vlasy ti voňajú ako jar,“ povedal som položartom.
„A ako vonia jar?“ spýtala sa veselo.
„Hmm,“ zauvažoval som, „Ťažko to opísať. Keď vdýchneš jar, cítiš sviežosť a ľahkosť, ale nie len v nose. Prejde to celým telom a najviac, najviac ti to pomasíruje brucho a tvár,“ zakončil som a ešte raz som sa zhlboka nadýchol jej vlasov.
Mám rád tento žoviálny spôsob dialógu. Môžem hovoriť o láske, strachu, túžbach, komplexoch a nevyzerám pritom hlúpo. Tá hravosť v hlase dáva vetám skrytý význam a je len na Sandre, či ho prijme, alebo ho nechá zaniknúť.
„No, vieš,“ pokračovala vážnym hlasom, „došiel mi šampón a tak som si vlasy umyla Vincovým, preto tak voňajú.“
Tvárila sa tak seriózne, až som jej uveril. Keď sa však začala smiať ako strelená, pochopil som, že ma dostala. Naznačila mi, aby som si sadol vedľa nej.
„A to všetko cítiš, keď ovoniaš moje vlasy? Tú sviežosť a šteklenie?,“ povedala úplne iným, zmeneným hlasom a bolo zreteľne počuť, ako nepravidelne dýcha. Hľadela mi pritom tak ostro do očí, až som sa bál, že mi ich vypáli. Vedel som, že žoviálnosť sa z nášho rozhovoru nadobro vytratila. Chcel som povedať, že toho cítim omnoho viac, že ju mám rád, že ju sledujem mesiace a že kvôli nej som dokonca navštívil starú strigu Petriskovú... No nepovedal som nič. Po chvíli jej pohľad zmäkol, stratil jas a zhasla v ňom aj tá posledná iskra. Vstala, bez slova zmizla za dverami vchodu číslo tri a ja som stále sedel na lavičke ako neschopné nemehlo.
Poďme spolu chodiť
Dva dni sme sa vyhýbali jeden druhému. Všetko sme to prežívali oveľa intenzívnejšia, ako by bolo vhodné. Asi to bol príliš čerstvý a silný cit, ktorý nás celých opantal. Veľmi som tomu nerozumel. Na tretí deň som to nevydržal. Číhal som na Sandru z okna, tak ako dva týždne pred tým a keď som ju zazrel, bežal som za ňou dolu po schodoch.
„Ahoj,“ pozdravil som ju ešte zadychčaný.
„Ahoj,“ odzdravila.
„Zložil som ti báseň,“ povedal som, no keď som si v hlave premietol pár trápnych veršov založených na niečom ako Už sa nechcem deliť s Vincom, len ja chcem byť tvojim princom, dúfal som, že k recitácii sa nedostaneme.
„Prestaň s tým, už ma to nebaví. Možno som si myslela, že všetko nie je iba sranda. Možno som myslela, že niečo v tých kecoch je skutočné,“ povedala a nad hornou perou sa jej objavila vráska, ktorá dávala jej tvári ostro-smutný výraz.
„Počúvaj,“ chytil som ju za ruku – „poďme spolu chodiť.“
„Už to nie je vtipné,“ uhla pohľadom.
„Nesrandujem, poďme spolu chodiť,“ pohladkal som ju po tvári a zľahka som sa ústami dotkol jej líca.
Neviem, kde sa vo mne vzala tá suverenita, ale nemal som náladu ani čas hrať sa na trpiaceho hrdinu románu z červenej knižnice.
„Dobrý nápad, nie?“ žmurkol som na ňu.
„Žiadna sranda?,“ chcela sa uistiť.
„Žiadna sranda,“ povedal som ale to už bola roztopená v mojom náručí.
Tak to predsa len vyšlo - dva mesiace pozerania z okna, dva týždne venčenia Rikiho a mal som to, po čom som túžil. A vlastne omnoho viac. Objímali sme sa, okolo nás sa krútil Vinco a spolu s ním chladný októbrový vietor, ale to neprekážalo tomu, aby som do pľúc vdýchol tú najsviežejšiu vôňu jari.
Na veľkosti nezáleží
Bola to moja prvá skutočná láska. Presne tá, kvôli ktorej človek nespí, neje a cíti sa tak nejako zvláštne. Myslel som, že takýto stav je len výmyslom a pocítiť ho na vlastnej koži bolo úžasné. Síce som sa to snažil zakryť, no niektorí známi si všimli, že keď som s ňou, tak nechodím, ale lietam pár centimetrov nad zemou.
„Poď von,“ volal som na Sandru, ktorá sa objavila v okne, zatiaľ čo Riki skákal a brechal na padajúce vločky snehu.
„Idem,“ kričala, no ešte pred tým zhrnula sneh z parapetnej dosky a hodila do mňa guľu.
„Tak toto oľutuješ,“ povedal som s úsmevom, no už jej nebolo.
„Sneh, ja milujem prvý sneh,“ točila sa dokola s roztiahnutými rukami a nechala si na tvár padať obrovské vločky.
„A ja milujem teba,“ zvalil som ju na zem a pobozkal ju na vyštípaný červený nos.
„Poďme stavať snehuliaka,“ navrhla.
„Snehuliaka? To je nuda a navyše nemáme mrkvu,“ zavrhol som jej nápad.
Nakoniec sme sa dohodli, že postavíme niečo viac invenčné.
„A nie je to trestné?“ spýtala sa Sandra, keď sme dokončili svoje dielo.
„Trestné? Toto je umenie!,“ pobúchal som poldruha metra vysoký penis po žaludi.
„Poďme niekam preč,“ povedala pobavene, keď rodičia hrajúcich sa detí pohoršene zazerali na náš výtvor.
„Napríklad k nám. Na čaj,“ povedala.
Pred odchodom sme sa s našim obrovským penisom hrdo odfotili, pretože som tušil, že skôr ako teplému počasiu podľahne morálnemu cíteniu pobúrených susedov.
„Pre Riška zelený a presladený, však?“ spýtala sa, keď sme si sadli na posteli v jej útulnej izbe.
Horúci čaj je po troch hodinách váľania sa v snehu tým najlepším vynálezom. Šálka zohreje skrehnuté dlane, teplá voňavá para uvoľní nos a prvý dúšok nápoja s pohľadom na zasneženú krajinu je niečo kúzelné, čomu sa nič na svete nevyrovná.
To som si myslel až do chvíle, kým Sandra zo seba neodhodila aj poslednú, celkom maličkú časť svojho oblečenia a neukázala mi, že existuje aj magickejší spôsob, ako zohriať dve túžbou posadnuté telá. Bolo to dokonalé.
„Zázraky sa dejú,“ zašepkal som jej po všetkom do ucha a prstom som jej prešiel cez stehno, bok a prsia. Bol som zaľúbený až po uši.
Vytriezvenie pri pive
„A prečo sa jej vlastne vyhýbaš?“ spýtal sa Peťo a odpil si z piva.
„Proste mi začala liezť na nervy,“ zavrčal som a tiež som sa napil.
„Vieš,“ pokračoval som o niečo pokojnejšie, „Najskôr to bolo super. Všetko. Nevadilo mi na nej nič, vôbec nič, myslel som, že sme, vieš… ako dokonalý pár. No teraz ju jednoducho nemôžem cítiť. Prešlo ma to. Racionálne to vysvetliť neviem.“
„Hm. Tak načo si s ňou začal chodiť?“
„Lebo som chcel. Čo ja viem? Sa mi páčila a oné, asi som ju ľúbil,“ nerobilo mi dobre rozprávať sa o takýchto veciach, ale s niekým som to prebrať musel.
„A správa sa nejako inak ako na začiatku? Spravila niečo, prečo ju už nechceš?“
„Nespravila nič, je stále taká istá. Neviem to vysvetliť. Proste som sa v pondelok zobudil a bolo to preč, už som ju nechcel vidieť,“ povedal som a bolo mi zo seba tak nejako blbo.
„Si kokot,“ pokrútil hlavou a odišiel na záchod.
„To hej,“ uznal som len tak pre seba.
Tri mesiace mi s ňou bolo úplne fajn, teda aspoň som si to myslel. Veril som tomu. A teraz, teraz neviem, čo sa deje.
„A to od pondelka sa jej vyhýbaš? Veď už je piatok!“ povedal Peťo stojaci nado mnou s rozopnutým zipsom na rifliach.
„Zavri poklopec.“
Nemal som chuť odpovedať. Bol som s ňou včera aj predvčerom. Bol som celý nesvoj. Myslel som, že je to len chvíľkové. Že na druhý deň bude všetko ako predtým. Že sa stačí vyspať a všetko sa vráti. Že stačí byť chvíľu s ňou a všetko bude super.
„Prvotné pomätenie pominulo, zaľúbenosť vyšumela. Vitaj v realite,“ prerušil moje myšlienky Peťo.
Bál som sa toho, že má pravdu a zo strachu som pil a pil. Peťo empaticky so mnou.
„Baby prichádzajú a odchádzajú, ale pivo je furt pivo,“ povedal Peťo asi po desiatom pohári, no náladu som mal stále pod psa.
Rozlúčka
„Dobre zlatko, tak sa maj,“ dal som jej pusu.
„Riško, dnes mi s tebou bolo úplne super,“ usmiala sa a ja som bol rád, že si na mne nič podozrivé nevšimla.
„Aj keď... zdáš sa mi trochu divný v poslednej dobe,“ pozrela na mňa neprítomným pohľadom a sklonila hlavu.
Vedel som to. Vedel som, že to tušila.
„Prosím?“ snažil som sa zachovať chladnú hlavu.
„Ale nič, len sa mi zdá, že si akýsi... Akýsi iný“ asi chcela pôsobiť ležérne, ale v jej hlase bolo cítiť strach a úzkosť.
Stáli sme medzi dverami, z obývačky sa ozývalo matkine bľabotanie a moje dievča práve pochopilo, že všetko nie je také ideálne, ako sa zdá. Bol som zúfalý, no nemal som silu riešiť to.
„Miláčik, zajtra ti to všetko vynahradím, sľubujem!,“ dal som jej pusu, natlačil som ju do výťahu a zavrel dvere za ďalším márnym dňom. Srdce mi bilo ako po maratóne, no bol som ako-tak spokojný, že som sa vyhol konfrontácii. Po minúte však bola Sandra späť. Keď zaklopala, dostal som strach akoby bol za dverami masový vrah. Otvoril som.
„Vchodové dvere sú zamknuté,“ povedala stroho.
Určite striga Petrisková, pomyslel som si. Tá jediná zamyká už od šiestej. Klesali sme so Sandrou vo výťahu.
„Čo je to s tebou,“ spýtala sa, keď som jej odomkol dvere. Už som dúfal, že sa tomu vyhnem.
„Mám zlý deň, prepáč,“ zatĺkal som.
„Nehovorím o dnešku. Celý týždeň si ako bez duše, chodíš ako mátoha a si zadumaný. Deje sa niečo? Veď mne to môžeš povedať. Spolu prekonáme všetko, veď sa ľúbime, či nie?,“ po poslednej vete mi ostalo clivo a myslel som, že sa pred ňou rozplačem ako malý.
„Áno, prekonáme všetko,“ usmial som sa nasilu.
„Tak povieš mi, čo ti je?,“ povedala a jemne mi rukou pohladila vlasy, tak ako som ju videl hladkať len Vinca.
„Nič, skutočne nič,“ zahľadel som sa na ňu kývajúc hlavou, nech to radšej nechá tak
„Okej, tak ahoj,“ povedala smutným a trochu urazeným hlasom.
„Ahoj,“ načiahol som za ňou ruku, no vyhla sa mi ako rybka v akváriu, ktorej chcete prejsť prstom po tele.
Zabuchli sa za ňou dvere a ja som cez špinavé sklo smutne sledoval hranú suverenitu, s ktorou sa stráca v tme vchodu číslo tri.
Musel som
Hľadel som z okna, tak ako veľakrát v posledných mesiacoch. Vo svetle pouličnej lampy tancovali vločky snehu ako pred divadelným reflektorom. Bol to divoký balet na nekonečnú melódiu ostrého vetra. Mal som rád toto predstavenie. Zvykol som pozorovať ľudí, svetlá a tiene v oknách oproti. Premýšľal som, o čom sa asi rozprávajú, na čo myslia a predstavoval som si vôňu ich domovov. Sledoval som stromy. Ich tichý, smutný a nehybný život. Niekedy som im závidel a inokedy mi ich bolo ľúto.
Dnes som však najviac premýšľal nad sebou a nad Sandrou. Musel som sa rozhodnúť, čo ďalej. Mal som zlý pocit z toho, že už dlho tuším, čo musím urobiť. Bolo to oveľa horšie ako keby som nič nevedel, ničomu nerozumel a ničím si nebol istý. Bránil som sa tej myšlienke a pri pokuse vysloviť ju, mi zovrelo hrdlo. Po chvíli však vyplávala na povrch bez môjho pričinenia a mojou úlohou bolo zrealizovať ju. Musel som.
„Takže koniec?“ spýtala sa Sandra a oči sa jej zaliali slzami.
Mlčal som, čím som vlastne vyjadril úplne všetko. Nikdy som sa necítil tak podlo a odporne. Nechcel som jej ublížiť. Ale inak to asi nešlo.
„A môžeš mi aspoň povedať prečo?,“ povedala hlasom, ktorý hraničil s plačom.
„Neviem prečo,“ odpovedal som úprimne, tvrdo a úsečne. Sotva by pochopila dôvod, keď ja sám som tomu vôbec nerozumel.
„Spravila som niečo?,“ dávala mi otázky, na ktoré som nedokázal odpovedať a tak som len mlčky hľadel do zeme.
„Nespravila si nič. To ja! Vo mne sa niečo pohlo a zmenilo,“ vykríkol som nakoniec. Neviem či tušila, o čom hovorím.
Pri lúčení sme sa objali a ja som sa chcel naposledy nadýchnuť jej vlasov a uchovať si v pamäti vôňu, ktorú som na nej miloval. Neucítil som však nič. Jedinou spomienkou zostali stopy jej čiernych sĺz na mojej bunde.
Patetické slová autora na záver
Celé sa to stalo dávno, pred piatimi rokmi. Na susedu Petriskovú spomínam už len v dobrom. Odsťahovala sa aj s Rikim asi pred rokom. V jej byte našla domov mladá rodinka s dvoma malými a navyše hudobne nadanými zasranmi. Jeden hrá na trúbu, druhý na heligónku. Čo už. Aspoň máme doma veselo a nikto ma neobviňuje, že vylamujem schránky a píšem po stenách.
Sandra sa asi pol roka po našom rozchode s celou rodinou odsťahovala niekam do Bratislavy. Viac neviem. Občas sa mi v mysli vynorí jej obraz a vtedy mám na tvári prapodivný úsmev plný pekných spomienok na môj prvý vzťah. Bol presne taký ako má byť – živelný, naivný a krásny. Najčastejšie na Sandru myslím koncom februára, keď sa vo vzduchu objavia náznaky ešte stále ľadovej sviežosti, v ktorej pri troche fantázie cítiť začiatok jari a tak trochu moju prvú lásku.