Rakovina ľudskej duše

Rakovina ľudskej duše

            Blíži sa. Pomaly, ale iste sa odsypáva piesok. Mám strach, že ma stiahne do bahna večnej samoty. Kráčam pomaly. Bojím sa. Bojím sa, že moje nohy, skôr nadnášané, zapadnú do močiara nepoznaného sveta, pred ktorým každý sa snaží ujsť. Tiež chcem ujsť. Padám a opäť stávam. No niet cesty späť. Zabára sa mi noha. Oblepuje ju stovka, možno tisícka nepríjemných čiernych chrobákov, s ktorých mám strach. Strach, štrbinka v ľudskom šťastí. Ja, ja nemám šťastie, teraz mám strach sama pred sebou a pred celým veľkým svetom, pred človekom, pred búrkou...

            Ponáhľam sa preč. Chcem odísť, no zabára sa mi celé telo, do tej slizkej tekutiny, vytvorenej z ľudských tiel. Musím sa vzchopiť, bojovať o život. Život, veď nechcem tak veľa, chcem pokoj, lásku. Ľudskú lásku, priateľskú, materinskú... No kvapalina stúpa stále vyššie. Zaplavuje svet bolesťou, nenávisťou... je to rakovina ľudskej duše...niet úteku. Nie je doktor, ktorý by zašil dieru v srdci, ktorú zleptáva čierny mok.

Ponáram sa do hlbiny bez lásky,

celkom sama,

bez svetla...