Kým ešte vidia (kým ešte nevidia)

      Tomáš vyšiel na balkón. Bosými nohami stúpal po chladných, kamenných dlaždiciach. Prišiel až celkom k zábradliu a pomaly sa ho dotkol prstami.

Jarné slnko mu zasvietilo do tváre a jeho vlasy sa zrazu zdali ešte svetlejšie.

Líca mal bledé a oči červené.

Sklonil hlavu a pozrel pod seba. Dole bol betónový chodník a ihrisko, ktoré pozostávalo z lavičky, jednej farebnej preliezačky a pieskoviska, ktoré bolo už dávno bez piesku.

Bývali na siedmom poschodí.

Vystrel ruku, prižmúril oči, palec a ukazovák nasmeroval tak, že sa zdalo, akoby medzi nimi držal malú lavičku z ihriska.

V mysli sa mu zrazu vynorila spomienka, ako sedí tam dole, nastavuje tvár prvým jarným lúčom slnka.

Vedľa neho sedí Andrej. Má asi trinásť, rovnako ako Tomáš.

Obidvaja sedia mlčky a chlapec zrazu potichu povie:

„Dostal som ten lístok, čo si mi napísal.“

Tomášovi sa od strachu rozšíria oči a líca sa mu rozhoria.

Uprene pozrie na kamaráta. Pozrie na jeho ruky s náznakmi svalov, trčiace spod trička. Na jeho nohy, kolená, šortky.

Opäť, už asi miliónty krát, ho obleje mätúci pocit vzrušenia akoby sa ponoril do teplej vody.

Chlapec vedľa Tomáša sa zrazu prudko otočí a pozrie mu do očí.

„Šibe ti už?!“ povie. „Veď sme boli vždy najlepší kamaráti!“

Tomášova tvár zbledne a jeho chudé telo vystrelí z lavičky ako pružina.

Beží preč a betónovým ihriskom sa ozýva jeho dupot aj s ozvenou.

     „Lia, Lia...teraz som asi najslobodnejší tvor na svete.“

„Aj ja...“

Dve pätnásťročné dievčatá ležali vedľa seba na pohyblivom drevenom mostíku, ktorý bol súčasťou veľkej detskej preliezačky. Bola noc a vonku zima, každá sa túlila do svojho kabátu.

Pozerali na tých pár hviezd, ktoré boli na Bratislavskej oblohe a fajčili eukalyptové cigarety. Stále im zhasínali a ony si ich znovu a znovu zapaľovali skrehnutými prstami.

Lia držala v ruke mobil, z ktorého znela neuveriteľne depresívna pesnička v neuveriteľne zlej kvalite

„Silvi, mám pocit, že som nekonečne šťastná.“

„Presne. Všetko je také krásne. Nádherné.“

Cigaretový dym sa miešal s bielym dychom a zvláštne voňal.

„Lia?“ začala potichu Silvia. „Vieš čoho sa najviac bojím? Najviac na svete?“

„Čoho?“

„Že raz vyrastiem. Budem veľká a zabudnem na takéto krásne veci. Ako táto chvíľa, alebo tak. Chápeš.“

Lia sa zamračila a bola ticho.

Silvia bola tiež ticho.

     Tomáš preliezol zábradlie ľahko. Jemne sa o neho opieral a končeky bosých nôh mu trčali cez balkón.

Zrazu si pripadal ľahký ako pierko. Všetko sa  zdalo úplne jednoduché. Vietor zafúkal a na zlomok sekundy ochladil jeho rozhorúčenú tvár.

Pozrel dolu. Betón.

Predstavil si, že dole stojí Andrej. Predstavil si jeho peknú tvár, ako sa pozerá hore.

„Čo robíš?! Čo to, preboha, robíš?! Šibe ti?“ kričal by na neho.

Potom tam bola jeho vlastná, absolútne pokojná tvár, jeho hlas, ako vraví:

„Milujem ťa. Už to viac nemôžem vydržať. Idem sa z toho zblázniť.“

Andrej by si hneď na to zakryl tvár rukami a rozplakal sa.

„Nerob to, Tomáš. Nerob to! Neprežijem to tu bez teba!“

„Na to si mal myslieť skôr. Už je neskoro. Nevydržím na tomto svete ani sekundu, tá láska ma zabíja. Je to najhoršia bolesť na svete.“

Tomáša zrazu vytrhol z myšlienok akýsi hlas. Pozrel dole a uvidel svoju matku, držiacu dve plné Tesco tašky, ako pozerá hore.

„Tomáš, čo to robíš, dokelu?!“ zvreskla na neho. „Ale okamžite prestaň šaškovať, prelez naspäť a choď mi otvoriť, zabudla som si kľúče!“

V tvári bola taká červená ako staromódne šaty, ktoré mala na sebe.

Tomáš zažmurkal a zmätene sa obzrel okolo seba. Trochu pevnejšie sa chytil zábradlia, ale inak sa ani nepohol.

Matka dole čakala a keď videla, že jej syn sa nehýbe, zúrivo položila tašky na zem.

„Tomáš! Okamžite, ale OKAMŽITE vypadni z toho balkóna! Zbláznil si sa?! A makaj mi otvoriť! Nestačí ti, že sa tu vláčim s nákupom?!“

Tomášova malá, útla postava vyzerala zakvačená o zábradlie smutne komicky.

Oči sa mu zapĺňali slzami. Matka sa rozmazala na červenú škvrnku. Tá škvrnka vyzerala zhora maličká.

     Silvia zapálila zapaľovač a pozorovala malý plamienok v tme. Potom si dala do úst ďalšiu eukalyptku a zapálila jej koniec.

Potiahla a vydýchla.

Pôsobila nostalgicky. Cítila sa nostalgicky.

„Čo s tým spravíme?“ opýtala sa Lia naliehavo.

„Ježiš, ja neviem...neviem. Ale musíme tomu nejako zabrániť.“

„Úplne ťa chápem, ako to myslíš. Keď si predstavím, že raz už nebudem takáto...budem taká...realistická a dospelá...to je horšie ako smrť!

„To je ako pochovanie zaživa, nie?“

„Presne.“

Obidve zmĺkli.

Chvíľu len fajčili a počúvali zase dokola tú istú depresívnu pesničku.

Pozorovali nejakú partiu chalanov stojacich vo vchode paneláku neďaleko nich, ktorí fajčili vodné bongo. Doliehal k nim ich smiech.

„Kebyže v tomto momente nastane koniec sveta,“ pokračovala potichu Lia a hlas sa jej trochu triasol, „celkom by mi to vyhovovala. Že by som nebola nikdy dospelá.“

Silvia prikývla.

„Hrozne, hrozne sa bojím, že za pár rokov už takýmto veciam nebudem chápať.“

„Preboha.“

„No.“

„Silvi, nesmieme, nesmieme zabudnúť. Vieš, teraz mám pocit, teraz, keď sa cítim taká krásne smutne šťastná, že presne o toto v živote ide.“

„Podľa mňa ide. Na svete nie je väčšia nádhera ako táto chvíľa. Chce sa mi z toho normálne plakať.“

Obom zovrelo hrdlo. Zúfalo na seba pozreli veľkými, lesklými očami s namaľovanými mihalnicami.

     Tomášovo telo sa triaslo.

Oči mal zatvorené a po lícach mu tiekli slzy.

Počul matkin tvrdý hlas.

„Tomáš. Počúvaj ma teraz! Napočítam do troch a ak mi okamžite nepôjdeš otvoriť, prisámbohu že budeš mať domáce väzenie najmenej pol roka! A otec, otec sa bude veľmi hnevať!“

Matka sa odmlčala a trochu tichšie dodala:

„Ak otec nebude mať navarenú teplú večeru, keď sa vráti z práce, bude strašne zúriť. Tak padaj z toho balkóna.“

Tomášovi bol otec ukradnutý. Myslel na Andreja. Myslel na to, prečo nie je dole on namiesto jeho matky.

Myslel aj na to, že ak dostane domáce väzenie, pol roka ho neuvidí.

„Rátam do troch!“ zakričal hlas zdola. „Raz...dva...“

Tomáš preliezol cez zábradlie naspäť na balkón, podlomili sa mu kolená a zviezol sa na studené dlaždice.

Schúlil sa do klbka a plakal.

Slabo, akoby z diaľky, ku nemu doliehal zvuk zvončeka od vchodových dvier.

S vypätím všetkých síl vstal, prešiel cez byt až do predsiene a otvoril ich.

Jeho matka mu hneď vypálila dve facky, poriadne silné.

„Si už úplne vyšinutý?! Čo to malo znamenať?!“ zvreskla na neho.

Chlapec stál pred ňou bez pohnutia, tvár mal bledšiu ako stena a oči červené.

Matka ho chytila za chudé, vytŕčajúce plecia a potriasla ním.

„Na čo to myslíš?“ dodala. „Nestoj tu ako stĺp a poď mi pomôcť s večerou.“

„Nemôžem,“ zašepkal.

„Ale môžeš. Prečo by si nemohol. Si ešte mladý.“

Chytila ho za ruku a odtiahla do kuchyne. Slnko svietilo cez okno.

     Lia ležala v posteli. Ovoňala si prsty. Smrdeli jej cigaretovo.

V hlave jej zneli slová ako koniec bezstarostnosti, koniec slobody, koniec snívania, koniec všetkého.

Celú jej dušu zvierala taká úzkosť, taká neznesiteľná bezmocnosť, že sa v posteli prehadzovala ako keby ležala na ihlách.

Potom si pritisla tvár k vankúšu a ticho sa rozplakala. A zmätene rozmýšľala, čo bude, preboha, robiť.