Písmák Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seSoňa
13. 04. 2007
0
1
1225
Autor
be_be
"Dobré ráno Majka," pozdravila ma ráno o pol siedmej Soňa. Vtedy som pocítila, ako strašne mi lezie na nervy. Chcela som ešte spať, ale museli sme vstávať do školy. Viem, jej vina to nebola. A možno práve preto som ju neznášala ešte viac.
Soňa bola moja spolubývajúca. Keď som ju videla prvýkrát, zdala sa mi veľmi pekná. Zvláštne, ako sa časom môže zmeniť pohľad na človeka. Teraz na nej už nevidím nič krásne - je nízka a chudá a celkovo sa mi vidí byť dosť nezaujímavá - taká obyčajná sivá miška.
Priznávam, Soňa to má so mnou ťažké. Som na ňu protivná. Vadí mi na nej vlastne všetko. Dokonca aj také veci, ktoré u iných bez väčších ťažkostí prehliadnem. Neznášam, keď sedí za svojím písacím stolom a hlasno si povzdychne ako stará žena, ktorú už život nemôže ničím pekným prekvapiť - a to robieva prosímpekne aj trikrát za večer! Neznášam, keď chce spať (no ja ešte nie), ale nepožiada ma, aby som zhasla svetlo. A najviac zo všetkého neznášam, keď sa jej opýtam, ako strávila deň (nuž občas to robievam len preto, aby som sa utešila, že ten môj deň nebol až taký hrozný...) a ona mi odpovie, že nič zaujímavé nezažila.
Soňa nie je zlá. Nikomu by úmyselne neublížila. Aj poznámky požičia, keď potrebujem. To ju však v mojich očiach robí ešte horšou, pretože sa so svojimi skutočnými pocitmi nemôžem nikomu zdôveriť. Musím so svojou nenávisťou denne bojovať úplne sama. Nikto by totiž nepochopil, čo mi na nej tak veľmi vadí. A asi by som to ani nevedela nikomu vysvetliť. Veru, občas ma kvôli nej trápia aj výčitky svedomia.
Myslím si, že jeden z hlavných dôvodov, prečo Soňa vo mne vyvoláva hlavne negatívne emócie je skutočnosť, že mi vlastne pripomína mňa samú. Keď som na to prišla, najprv som sa zľakla. Potom som však pocítila zadosťučinenie - veď som zas o kúsok lepšie pochopila samu seba, veď to je krásne, úloha každého mladého človeka. Ba čo viac, chvíľu som dokonca zvažovala, že odídem zo školy (mala by byť zo mňa právnička) a začnem študovať psychológiu.
Minulý týždeň som prišla do izby a Soňa tam nebola. Nechala však lístok. Dozvedela som sa, že sa to so mnou už nedalo vydržať a že odišla. Vraj by som sa mala nad sebou zamyslieť. A mám začať konečne upratovať. A svoje veci nemám dávať na jej stôl a posteľ. Ťažko opísať, aká radosť ma opantala. Bol to pocit šťastia, úľavy, spokojnosti a vyrovnanosti s celým vesmírom. Tak dlho som na túto chvíľu čakala.
V stredu sa však všetko zmenilo: Večer som sa po náročnom dni vrátila na internát a pred sebou som malá jediný cieľ - ísť si konečne ľahnúť. Dvere na MOJEJ izbe však boli odomknuté - a na Soninej posteli - dve nahé telá zažívajúce práve vrchol telesnej rozkoše. Zdesene som vycúvala, skontrolovala som číslo na dverách izby - 1112 - všetko sedí, tak čo sa to preboha deje...? Nechápala som. O krátku chvíľku z izby vybehlo útle dievča v dlhom tričku. Tvárila sa previnilo a hapkala čosi o tom, že ju to veľmi mrzí, ale prišlo to na nich, že to dozaista poznám a snáď sa nehnevám a že je moja nová spolubývajúca a volá sa Klára. Vtedy som pocítila, ako veľmi mi bude Soňa chýbať.
Soňa bola moja spolubývajúca. Keď som ju videla prvýkrát, zdala sa mi veľmi pekná. Zvláštne, ako sa časom môže zmeniť pohľad na človeka. Teraz na nej už nevidím nič krásne - je nízka a chudá a celkovo sa mi vidí byť dosť nezaujímavá - taká obyčajná sivá miška.
Priznávam, Soňa to má so mnou ťažké. Som na ňu protivná. Vadí mi na nej vlastne všetko. Dokonca aj také veci, ktoré u iných bez väčších ťažkostí prehliadnem. Neznášam, keď sedí za svojím písacím stolom a hlasno si povzdychne ako stará žena, ktorú už život nemôže ničím pekným prekvapiť - a to robieva prosímpekne aj trikrát za večer! Neznášam, keď chce spať (no ja ešte nie), ale nepožiada ma, aby som zhasla svetlo. A najviac zo všetkého neznášam, keď sa jej opýtam, ako strávila deň (nuž občas to robievam len preto, aby som sa utešila, že ten môj deň nebol až taký hrozný...) a ona mi odpovie, že nič zaujímavé nezažila.
Soňa nie je zlá. Nikomu by úmyselne neublížila. Aj poznámky požičia, keď potrebujem. To ju však v mojich očiach robí ešte horšou, pretože sa so svojimi skutočnými pocitmi nemôžem nikomu zdôveriť. Musím so svojou nenávisťou denne bojovať úplne sama. Nikto by totiž nepochopil, čo mi na nej tak veľmi vadí. A asi by som to ani nevedela nikomu vysvetliť. Veru, občas ma kvôli nej trápia aj výčitky svedomia.
Myslím si, že jeden z hlavných dôvodov, prečo Soňa vo mne vyvoláva hlavne negatívne emócie je skutočnosť, že mi vlastne pripomína mňa samú. Keď som na to prišla, najprv som sa zľakla. Potom som však pocítila zadosťučinenie - veď som zas o kúsok lepšie pochopila samu seba, veď to je krásne, úloha každého mladého človeka. Ba čo viac, chvíľu som dokonca zvažovala, že odídem zo školy (mala by byť zo mňa právnička) a začnem študovať psychológiu.
Minulý týždeň som prišla do izby a Soňa tam nebola. Nechala však lístok. Dozvedela som sa, že sa to so mnou už nedalo vydržať a že odišla. Vraj by som sa mala nad sebou zamyslieť. A mám začať konečne upratovať. A svoje veci nemám dávať na jej stôl a posteľ. Ťažko opísať, aká radosť ma opantala. Bol to pocit šťastia, úľavy, spokojnosti a vyrovnanosti s celým vesmírom. Tak dlho som na túto chvíľu čakala.
V stredu sa však všetko zmenilo: Večer som sa po náročnom dni vrátila na internát a pred sebou som malá jediný cieľ - ísť si konečne ľahnúť. Dvere na MOJEJ izbe však boli odomknuté - a na Soninej posteli - dve nahé telá zažívajúce práve vrchol telesnej rozkoše. Zdesene som vycúvala, skontrolovala som číslo na dverách izby - 1112 - všetko sedí, tak čo sa to preboha deje...? Nechápala som. O krátku chvíľku z izby vybehlo útle dievča v dlhom tričku. Tvárila sa previnilo a hapkala čosi o tom, že ju to veľmi mrzí, ale prišlo to na nich, že to dozaista poznám a snáď sa nehnevám a že je moja nová spolubývajúca a volá sa Klára. Vtedy som pocítila, ako veľmi mi bude Soňa chýbať.