Ku koreňom

Volá na mňa až sa hora ozýva. Stromy vŕzgajú, ich špičky sa kývu proti tmavnúcemu nebu. Cesta sa postupne stráca v hustnúcej tme. Aj vietor sa ochladil. Stále čakám na svetielko z okna, taká šťastná hviezda ciest na chatu. Miesto nej ale vidím kmitajúce svetlo. Netuším, kto tú baterku drží, ale čaká. Kamaráti. Aj vy ste mi chýbali...

Vlastne by som si nikdy nebol pomyslel, ako veľmi mi to chýbalo... až kým som nebol až za ušami špinavý od blata a neucítil vôňu borovicovej živice na čerstvej zvážnici. Kancelária, z ktorej som ledva vypadol, sa stráca v nekonečne spolu s tou hlučnou smradľavou kopírkou a večne nervóznymi zákazníkmi. 

Cesty za chatami bez elektriny sa dĺžia. Tak dávno som tu nebol...

Vlhko chaty pomaly ale isto preráža teplo z piecky. Známe tváre trochu bledé zo svetla plynovej lampy. Je nás tu málo... Prečo? Došlaka, veď som im to pripomínal najmenej dva týždne. Poďte, roverská chata, dáme sa dokopy, dohodneme. Zase prišla len polovica...

Dážď do rána neprestal. Koľajami po lesných strojoch preteká potôčik vody, všetko je vlhké, šedivé a ticho šumí. Človek si rozmyslí, či sa mu oplatí vybehnúť na potrebu a nie ešte ísť niekam na túru.

Baďo, oddielový dvojky, sa ošíva, keď sa naňho uprene pozriem. Niečo chce povedať, to viem už od včera večera, ale nič viac netuším. Možno počkať, po zotmení slabé svetlo sviečok rozväzuje ľuďom jazyk...

Ja čakám, Baďo... Máš teraz robotu od rána do večera a oči smutné... Možno viem, čo ti je, možno to až príliš poznám. Zase mi hlavou letí ten príšerný pach kopírky, jak ja ho neznášam... Nikto sa ma nepýtal, či chcem byť zborový, keď ten starý odchádzal za robotou do zahraničia. Ostala mi kopa papierovania, kopa nových decák, ktoré už  prakticky nepoznám... Menil by som s tebou naspäť, Baďo, ale už to nejde...

„Pamätáš si vtedy ten rok čo bol tábor s Vontskou tematikou? Ten prepad? Päť rokov do zadu? Alebo viac?“ Pozerám z okna. Svetlošedá sa pomaly mení na tmavošedú a kvapky stále monotónne dopadajú na sklo. Vnútri hreje vôňa čaju, hrianok a živice.

„Viac,“ ozve sa Julka, „lebo vtedy som ešte nechodila.“

„Tak to bolo ešte skôr... Vtedy som nemohol ísť na tábor, ani už neviem kvôli čomu... Počkaj... Prerábali sme byt... no ani ma nehne ísť vás pozrieť cez deň... už som sa dostal až skoro k táboru, keď tu vyšla stráž – baby. Zamával som na ne a vravím im:“ Ospalo napodobnil reč: „´To som len ja...´ lebo vtedy tam chodil taký chalan, dosť sa na mňa podobal... No a zaujal som pózu, že... pozorujem horizont, veď viete... No a baby odišli a nechali ma tak...

Na ktorý prepad sa najlepšie pamätáte?“

Baďo sa zahniezdi na stoličke. Julka rozsvecuje plynovú lampu. Dívam sa na Baďa, keď vstáva, rukami sa stále opierajúc o stôl.

„Viete, ja som vám už chcel dlhšie čosi povedať...“ Žeby? „Mám teraz novú robotu a viete tiež, že som ten oddiel po Šamanovi vzal, keď som bol ešte nezamestnaný a mal kopec času...“ Chvíľu sa na mňa díva. Vo mne hrklo, niečo som tušil, ale zrazu to naberá raž príliš konkrétny obrys. Baďo? Kto mi tu ostane? Všetci odchádzajú a... Mladší roveri sú zlatí ale... dokelu... koľko sme si toho my dvaja zažili? Koľko nás ostáva zo starej partie? Ty mi rozumieš, máme spolu veľa zážitkov, stačí len jedno slovo a vieš, o čom hovorím...

„Chcem, aby sa mojim nástupcom v oddieli stala Manika.“ S úľavou si sadá a stále ju pohľadom sleduje. Zvláštny pocit, druhý oddiel som si zvykol považovať za svoj aj keď už som bol zborový... Tak, ako som mal ja právo vybrať si nástupcu, má ho aj Baďo... Dívam sa na Maniku, prekvapene sa díva okolo ako keby hľadala záchranu. Starala sa o oddiel asi najviac...dobre si vybral, keď nad tým tak uvažujem.

Nakoniec len bez slova prikývne. Ticho ruší len dážď klopkajúci na okno. Ešte potrvá, než sa zase rozbehne zábava...

Na svitaní sa ukázala malá diera v oblakoch, ale táto nádej aj tak za chvíľku pohasla. Než sa jeden obráti na druhý bok, už je zase po modrej oblohe. Všetci aj tak spia po uši v spacákoch ako červíci. Aj Manika spí, tak pokojne.

„Kam to nasmeruješ?“ pýtam sa tej tváre, v spánku ešte trochu detskej. „Medzi nami je rozdiel osem rokov, ja viem, že nemôžeš mať žažité tie veci, čo ja... Čím viac spomínam na to, ako sme boli decká tak odvážne, že dnes už by som si trikrát rozmyslel, než by som sa do takého bláznovstva pustil... Som tak starý? Vlastne ty si možno tiež robila... bez možno... kopu vecí o ktorých môžeš vykladať svojim deckám ale sú to iné príbehy ako tie moje... Nemôžeme mať rovnaké korene, to sa jednoducho nedá... Niekedy sa tak preplatajú, že vyzerajú akoby boli zrastené a stretneš pár ľudí ako imelo...

Vieš čo? Je to vlastne... no... čím viac nás je... a každý má nejaké korene, tým väčšiu a pevnejšiu sieť urobíme a môžeme sa podržať navzájom...

Ja viem, že je to všetko vývoj a ja som ten posledný, kto by to dokázal zastaviť...“