Každý iný, všetci rovní (?)

     Obete, chudáci, tí čo sa chceli odlíšiť, feťáci, problémové typy, chytráci, narkomani? Asi všetko a nič.

P bol vtedy aj tak už dávno odpísaný, sám to vedel, ale nerozmýšľal nad tým prečo. Ako psychickú trosku s nenávratným intelektom som ho videla aj ja a predsa som sa mu nakoniec dokázala morálne vyrovnať. Každý sme to robili z iných príčin, alebo sme na to používali aspoň iné zámienky. Ja som ale skutočne hľadala len niečo pekné, o čom by som mohla povedať: „ Tak toto je ten svet vo svete medzi chceným a normálnym.“ Nikdy som ho nenašla.

A H ? H len utekala. Utekala pred sebou, pred všetkým, čoho sa bála a našla to, čo jej pomohlo utiecť, našla mňa.

     Potom to išlo pomerne rýchlo, ako keď ešte nie ste úplne opití, ale kopnete si jedno poldeci a potom už je neskoro. Rýchlo a hlavne podľa nepísaného scenára. Vždy je to rovnaké, no každý to vníma ako svoj osobný príbeh, svoj jedinečný film, ale neskôr zistí, že je len ďalším hercom v predstavení vypredanom na niekoľko desaťročí dopredu.

Stretávali sme sa pomerne často, vždy inde, vždy za rovnakým cieľom – ísť na výlet. Cestovali sme s rôznymi spoločnosťami do rovnakých krajín. Stále dookola, stále ďalej.

Až raz, po jednom z mnohých výletov, sme ako obyčajne zakotvili u H.

Začínalo svitať a ja som sedela s P na balkóne. Všade bolo ticho iba občas prešlo auto, sem-tam niekto zasvietil v okne, iný zhasol. Bolo opäť jedno z tých neopakovateľných rán, ktoré sa nevtieravo opakovali čoraz častejšie. Riešili sme jeho práčku, že by sa konečne mal na to vykašľať a kúpiť si ju.

Zahasila som cigaretu a išla som umyť riad, trochu som upratala kuchyňu,. Všade boli cigaretové nedopalky a plno pohárov. Uvarila som si čaj. H už zasa nebolo dobre. Ľahla si už keď sme prišli. Celú noc jej bola hrozná zima  a začali sa na ňu lepiť tie jej stíhy. Všetci boli opäť odporní a každý od nej niečo chcel. Veľmi som sa nečudovala že sa tak cíti, pchala to do seba každú chvíľu. Ja som tieto stavy akosi vždy prekonávala, predpokladala som, že aj ona to zvládne. Doniesla som jeden čaj aj pre ňu, ale zbytočne. Celá sa triasla, v poslednej dobe sa jej to stávalo často, z úst jej vytekali samé výčitky a nadávky. Všetky sa plazili priamo ku mne. „Tak to ti pekne ďakujem!“ Kričala stále viac, nevedela som čo sa stalo, „to som si mohla myslieť, že to skôr či neskôr urobíš. Ako si mohla?! Všetko som počula!“ „Čo si počula?“ „No teba a P. Netvár sa že nevieš o čo ide! Nie som sprostá! Ohovárali ste ma, že vás využívam a že som s P len kvôli fetu!“ Kričala tak hlasno, že som sa bála že zobudí susedov. Chvíľu mi trvalo, kým som sa z toho obvinenia spamätala. Niekoľko minút som ju presviedčala že sa jej to muselo zdať, nič také si predsa ani jeden z nás nemyslel, jej podvedomie zjavne áno. Náš rozhovor nemohla počuť, balkón bol totiž na opačnej strane bytu ako jej izba a bol zatvorený aby sme ju nerušili. Vyrazilo mi to aj zbytok plytkého dychu, s ktorým som už aj vtedy dosť bojovala. V tom momente ako tam tak kričala aká som falošná, som chcela odísť a nechať ju tam samú, no nedokázala som to. Na chvíľu sa mi prestala venovať, lebo na ňu zo stropu útočili malé ružové lietadielka a jej pozornosť sa upriamila na ne. Sadla som si vedľa na posteľ. Sedela som tak pár hodín. Potom som odišla.

Na druhý deň sa mi H veľmi ospravedlňovala, nemohla som sa na ňu hnevať. Priamo za to nemohla. Nikto za to nemôže priamo. Nebolo to prvýkrát, čo na ňu útočili ružové lietadielka. Imaginárne policajné razie a susedské spiknutia sa opakovali takmer pravidelne. Už sa to nedalo vydržať. Museli sme s tým niečo urobiť, skončiť. A toto sa javilo ako vhodný dôvod.

     Takmer sme sa zaprisahali že sa toho už ani nedotkneme, také sme boli presvedčené o tom, ako to ľahko zvládneme, a tak sme sa navzájom uistili, že teraz, keď už dokážeme prestať, malý výlet nám predsa občas neuškodí. Obe sme dobre vedeli ako to skončí. O pár dní sme sa opäť stretli. Nemohli sme si nič vyčítať.

Rozhodli sme sa každá sama, každá rovnako...