Zbavte váš zadok celulitídy!

„Moji drahí Američania“ , hovorí imaginárny John F. Kenedy, „nemali ste niekedy chuť rozkopať obrazovku vášho televízora?“ Na jeho pokyn polieva asistentka petrolejom hradbu z televízorov a škrtá zápalkou. Z obecenstva počuť ovácie.               ( z hry o závislosti Američanov od televízie )

         Masmédiá získali nad nami kontrolu vďaka informáciám, ktoré nám poskytujú. Či už z pohodlnosti, nevedomosti, alebo čistej ľudskej dôverčivosti sa dobrovoľne nechávame napchávať chceno-nechcenými poznatkami bez ohľadu na ich nevyhnutnosť, autenticitu, alebo zámer.

Priemerná denná doba strávená pred televízorom v dnešných „rozvinutých“ krajinách dosahuje takmer 8 hodín denne. Vyrastá tak „negramotná“ generácia, ktorá sa síce čítať naučila, ale odmieta v tom pokračovať. Paradoxom je, že práve krajiny, ktorých jadro tvoria ľudia pasívne prijímajúci všetko, čo sa im ponúka, tí istí, ktorí dve tretiny všetkých nadobudnutých informácií získajú z televíznej obrazovky, tí momentálne určujú chod a smerovanie našej spoločnosti. Pripomína mi to nezastaviteľný kruh, v ktorom sa pasívny príjemca stáva vzorom „správneho“ životného štýlu tým, že z nás opäť vytvára „negramotných“ pasívnych príjemcov.

         Účel žurnalizmu a politiky a ich (možno) pôvodné poslanie sa nenávratne vytrácajú v snahe o redukciu diskurzu na pôsobivé fotografie a „informačné jednohubky“. Obraz vládne nad jazykom, emócie nad rozumom. Nepokúša sa nás náhodou niekto zdegradovať na pudmi ovládané živočíchy bez schopnosti racionálne uvažovať? V mene hesla: „Čo im povieme, to budú považovať za realitu“, sa niesla nedávna vojna v Zálive ( a nie len ona ), keď informácie o vojne boli podávané ako sit-com sprevádzaný „originálnymi“ suvenírmi od tričiek, cez prezervatívy, až po toaletný papier so Saddámovou podobizňou. PR agentúra vygenerovala spravodajstvo, ktoré prinášalo „aktuálne“ správy priamo z Kuvajtu, takže v konečnom dôsledku sa všetko nieslo v duchu typicky amerického scenára  s americkým hrdinom v roztrhanom tielku.

         Stále intenzívnejšia privatizácia pravdy zo strany technokratickej elity nie je novým javom. Umelosť, teatrálnosť, neautentickosť sú momentálne vo svojom „hyperproduktívnom veku“ do takej miery, že zaniká hranica medzi divadlom a realitou. Stali sme sa obyvateľmi sveta vo svete, v nadrealite, kde nikoho nezaujímajú vlastnosti, ktorým sa kedysi hovorilo „ľudské“. Pokiaľ žijete v mieste mediálnych a spoločenských zrkadiel, kde sa skutočnosť stráca v nekonečnom rade odrazov, je podľa môjho názoru absolútne irelevantné, zaoberať sa niečím takým, ako je podstata chodu dnešného sveta.

         Ako sa potom dá zachovať vlastná identita a relatívne objektívny postoj? Odpoveď na túto otázku možno poskytuje Umberto Eco vo svojej „Semiologickej partizánskej vojne“. Vyjadruje sa nasledovne: „ Zdá sa, že príjemca správy má reziduálnu slobodu: slobodu čítať ju iným spôsobom. Navrhujem presvedčiť divákov, že môžu kontrolovať správu a jej viacnásobne možnosti interpretácie. Jedno médium môže komunikovať s názormi na iné médium ( ... ) Univerzum technologickej komunikácie by potom bolo strážené skupinami komunikačných partizánskych hliadok, ktoré by do pasívnej recepcie opäť priviedli kritický rozmer.“

Je to sci-fi alebo možná alternatíva k takmer patovej situácii? Umeleckí teroristi či lokálni kritici vnášajú podobne ako Ecove „komunikačné partizánske hliadky“ do signálu medzi vysielačom a prijímateľom šum, čím ho nepriamo nabádajú k pochybnostiam a pochybnosti sú predsa znakom samostatného uvažovania ( čo by niekedy bola efektívna činnosť aj vo vzťahu k nášmu osobnému napredovaniu ). Dekódujú mediálne artefakty s podvratným významom, čím spochybňujú ich zmysel, a tak oslabujú ich atraktivitu.

Oživiť pojem verejného diskurzu sme schopní jedine odmietnutím úlohy pasívneho kupujúceho a na dôvažok, čo môže byť lepšia zábava, ako demolácia represívnych ideológií ?

Kultúrna diverzia sa môže stať pružným pojmom, zahŕňajúcim dnes tak veľmi vyzdvihované ciele smerujúce k multikulturalite, kozmopolitizmu, boju proti xenofóbii a mizantropii, tolerancii a samozrejmosti slobody názoru a tlače, ciele umožňujúce život bez pocitu nátlaku smermi, ktorými nechceme ísť.

V snahe zaujať objektívny postoj vzniká môj subjektívny názor, že jedine vďaka diverzii dokáže ľudstvo napredovať. Len vďaka nej totiž mohol vzniknúť ruský samizdat, protifašistické fotomontáže, underground v každom zmysle slova, kritika, či revolúcie, ktoré dali podnet k následným zmenám vo vývoji spoločnosti.

         Korporácie a vláda majú prostriedky a peniaze na to, aby predali všetko, čo chcú, no je na každom, či je ochotný registrovať kritický šum „Ecovych hliadok“. Možno by nebolo zbytočné zamyslieť sa nad touto situáciou, keďže mnohí z nás trávia väčšinu svojho času v priestore bez konkrétneho fyzického umiestnenia, ktorý sa ale v určitých momentoch pre nás stáva paradoxne reálnejším, než naše „prirodzené“ prostredie.

Interaktívne média sú čoraz bližšie k prevalcovaniu televízie. Či už z kvalitatívnych alebo kvantitatívnych dôvodov, ich potenciál speje k vytvoreniu „veľkokapacitnej diaľnice“ prepájajúcej takmer celý svet.

Z tejto mojej hypotézy však na mňa doslova kričí otázka: Kto bude mať prístup k týmto informáciám a za akých podmienok? Urobí superdiaľnica z optických vlákien poznanie všeobecne prístupným ako v časoch verejných knižníc, alebo nahlodá spotrebiteľove obranné schopnosti? Skrátka, bude táto obtiažne prebádateľná oblasť prehustená dočasnými lokálnymi jednotkami, alebo si ju rozdelí armádno-priemyselno-masmediálna koalícia? Neblížime sa snáď k tomu, že sa budeme identifikovať so situáciami, ktoré nám prostredníctvom výrobku ponúka výrobca ako záruku jedinej možnej skutočnosti, či pocitu, ktorý sa dostaví po nadobudnutí ponúkaného predmetu viac, ako s vlastnou identitou? Skutočne sme tak jednoducho zmanipulovateľná populácia, že sme schopní veriť prakticky nerealizovateľným zárukám? Ponúkajúcim krásu so slnkom nasiaknutou pokožkou a prímesou zložky s ťažko vysloviteľným pomenovaním, ktorému síce nerozumieme, ale už len kvôli tomu ako to sofistikovane znie, sa mnohí utvrdia v názore, že určite dokáže zabezpečiť sexi postavu už do dvoch mesiacov používania. Nepochybne sa aj vy potom budete bezstarostne ukazovať v odvážnych šortkách s perfektným zadkom rovnako ako tie slečny čo ich minule „dávali“ v reklame, a všetky vaše komplexy ihneď zmiznú, i keď máte cez štyridsať, na krku dve deti a neschopného manžela na gauči. Vážne si chceme vedome ( niektorí nevedome, ale tí vlastne túto otázku riešiť nemusia ) nechať nahovárať, že anticelulitídové krémy s antioxidantmi nám prinesú spolu s vyšším obsahom formuly XY na zvýraznenie našich charakterových čŕt aj novú, lepšiu identitu? Snáď by sa táto dobrovoľná naivita dala odôvodniť túžbou byť niekto iný, nespokojnosťou so samým sebou. Možno keby sme sa dokázali prijať takí akí v skutočnosti sme, nemuseli by sme tajne dúfať, že keď sa natrieme tým správnym krémom, niečo sa zmení.

         I keď si niekto môže povedať, že publikovanie na prvý pohľad zbytočných a nezmyselných tém o „podpazuchovom sexe“, či podobne znejúcich problematikách za účelom podpory tvorby samostatného pohľadu na svet, cestou vyvracania nezmyslu nezmyslom, len ťažko zničí momentálny korporátny systém, no všetci, čo sa doteraz hľadali v medzinárodných zážitkoch z televíznych talk-shows, mydlových opier a stále ubúdajúcich, žiaľ čoraz menej objektívnych a vecných večerných správ, svojím potenciálom preorganizovať časti nášho sveta do niečoho zmysluplnejšieho, nám stále pripomínajú, že to, o čom sa hovorí má niekedy  možno oveľa menšiu váhu než to, čo je zamlčané.