ZO VŠETKÝCH CIEST JE PRAVÁ TÁ , PO KTOREJ SA K TEBE BLÍŽI STRACH

Môj vlak mi odišiel.

A ja nechcem čakať na ďaľší tak , ako som nečakal ani na tie predošlé

Zastal , ale nedokázal mi otvoriť dvere

Nedokázal nezastaviť

Môj život bol stanica a ja nemám kam ísť Ak niekedy odídem svojho ducha nechám sedieť na lavičke, na ktorej už nie je miesto , kam by som mohol zasa vyškriabať Tvoje meno. Tá lavička zo mňa nasala toľko citov určených pre Teba , že nedokáže prestať plakať

Rozumiem tomu plaču do poslednej slzy

Za tmavej noci pohládzam koľajnice, po ktorých som Ťa stratil ... a tým aj seba

Ale za to už Ty nemôžeš! Minulosť nepozná budúcnosť...

Budúcnosť však áno... ...dokonca s nadhľadom

Teraz to už je aj tak nepodstatné

Asi ako dodržiavanie bontónu v staničnom bufete

Ľudia a ich problémy premávajú podľa cestovného poriadku

Už neplytvajú pohľadmi na blázna sediaceho v kaluži na ošarpanej lavičke Nevšimnú si ho , ani keď tu už nebude

Iba deti už nebudú mať na koho pľuť a trénovať svoju krutosť

Lavička zhnije a skoroduje plačom a jej prach zaveje samaritánsky vietor za vlakom, ktorý nedokázal do mňa nastúpiť...