Ticho šepkám...

More sa vytratilo z mušlí

nešumí z políc

neprší

nemôžem piť z tvojich dlaní

Musím ísť

spoznať tisíce

kilometrov praskajúcich ciest

nenechať nič na pamiatku

pochopiť

alebo tváriť sa že chápem

nevedieť čo som opustil

znova sa dotknúť

zeme

Čo ak...

budem zaspávať

v tom tichu sám so sebou

ležať vo výčitkách

že nepoznám to ráno

a hranice nie sú

Strach zo strachu

stráži moje myšlienky

musím ísť

bežať s časom

svetom ako deti púpav

kŕdeľ vrán čiernou nocou

nevidený

Postavím ti máj

v júni vetrom unášanom

z tvojich vlasov

opriem sa oň 

a počkám či otvoríš

dlane mojim prstom

Ticho zaľúbených si ukradneme pre seba

v krátkom čase okamihu

neponáhľam sa

medzi tisícmi hodinových zrniek piesku

ešte sekundu

stoj pri mne

Šepkám si s tvojimi slzami

uprostred ostrých kvapiek

viem že nepochopím

jemné sklenené ihličie

pod kožou

dážď

mravce v tele

odpovede na otázky

nepoložené do cesty

mravce v blate

strácam sa medzi nimi

a cesty ďalej praskajú