Veci sa môžu zdať niekedy požívateľnejšie, než v skutočnosti sú

     Pred vchodom na mňa už čakal zelený Opel. Svietil mi do očí prerezávajúc okolitú tmu. Nastúpil som a podal ruku kolegovi. „Počúvaj, včera ste mali na bráne nalepený nejaký oznam, že niekto vykupuje starý papier. To ešte také niečo funguje?“ vyžadoval informácie hneď na úvod.

„Neviem,“ odpovedal som neisto, „asi áno.“

„Ale dnes ste ho tam už nemali, asi ho niekto dal dole.“

„No. To určite blbí susedia, čo bývajú nad nami. Tým všetko vadí,“ snažil som sa odkryť pozadie zmiznutého plagátu, „alebo tí zo štvrtého. To sú tiež takí,“ na chvíľu som zaváhal, „seriózni kokoti.“

     Cesta bola rýchla, pre mňa upokojujúca, občas sa k nej pridalo otvorené okno, alebo preladená rozhlasová stanica. Do zvuku rádia sa v jednom momente zahryzli nejaké latinské rytmy. Kolega dvihol mobil a ľavou rukou držal volant. „Áno. Áno, sme na ceste,“ chvíľu mlčal, „vieš čo, za takých desať minút sme tam. Hlavne neodhadzujte plechovku.“ Ešte dvakrát zopakoval slovo dobre, jedenkrát jasné a položil telefón. Neviem, s kým volal, ale nepýtal som sa. Vedel som, že všetko bude v poriadku.

     Zastavili sme na neznámom parkovisku pri nejakej škole a panelákoch. Rýchlo som vystúpil a pri najbližšom strome zo seba vypustil nadbytočné tekutiny. Užil som si chvíľku úľavy a zapol zips na nohaviciach. Keď som sa vrátil k autu, rozprávali sa s kolegom dvaja ľudia. Podávali si ploskačku s vodkou a plechovku s energetickým nápojom. Jeden mal na hlave šiltovku a druhému sa na nej leskli ryšavé vlasy. Podal som si s nimi ruky na pozdrav.

„No čo? Máme nejaké Mambo?“ pozrel na kolegu ten v šiltovke.

„Niečo máme,“ snažil som sa ho ubezpečiť.

„Dobre, tak si dajte s nami, dopijeme to a potom dáme,“ nechal kolovať ploskačku s plechovkou. Tak sme tam stáli a chvíľu sa bez slov delili o tie dva nápoje.

„Poďme robiť zle. Poďme niekoho zbiť,“ zahľadel sa ryšavý do diaľky, kde videl nejaké dve postavy.

„Čo ti jebe? Jeb na to, furt by si niekoho mlátil,“ kýval hlavou kolega. Ryšavca to zrejme trochu zarmútilo.

Keď sa všetko dopilo, plechovka sa vyprázdnila, pripravila sa na ďalšie použitie a vytiahol som trochu podrvenej zázračnej rastliny. Ten v šiltovke naštartoval zapaľovač a chvíľu sme zo svojich úst vypúšťali príťažlivý dym. Zázračné Mambo sa pomaly strácalo niekde v nás a okolo nás. Keď sa všetko vyparilo, naložili sme ešte trochu do toho provizórneho plechovkového nástroja.

„Tu dosť chodia fízli. Dúfam, že neprídu,“ obával sa kolega.

„Fízli? Kde?“ spozornel šiltovkový.

„Ale policajtov môžeme zbiť, nie?“ potešil sa ryšavec.

„Žiadni fízli tu nie sú, čo robíte, zapáľte to,“ ponáhľal som sa.

Keď na parkovisku stáli pri aute štyri postavy zahalené v dyme, s cigaretou v ruke, ryšavý presekol chvíľu mlčania vetou: „Poďme za kurvami.“

Traja spolustojaci sa začali hlasno smiať a nakoniec sa pridal aj on.

     Nasadli sme do auta. Kolega nechal vypnuté rádio, pridal plyn a my sme sa s pocitom bezpečia nadnášali na sedadlách. Cesta sa začala kľukatiť a kolega začal niečo mierne úzkostlivým hlasom hovoriť. Myslím, že to bolo niečo ako: „Necítim si nohy. Vole, ja si necítim nohy.“ Najskôr sme všetci pokojne sedeli. Až pokiaľ nezačal tlmeným hlasom kričať jedno písmeno. Bolo to dlhé Á, ktoré sa vinulo tou cestou, jazdilo hore a dole a občas sa prerušilo. Prvého to prebralo šiltovkového, ktorý začal byť dosť nervózny a kričal kolegovi, čo má robiť: „Doprava. Doriti doprava. Zaboč! Teraz doľava. Pozor, ide auto!“ Kolega celý ten čas zo seba dral začiatočné písmeno abecedy, ako pri nejakej nezvyčajnej meditácii. Išli sme stále rýchlejšie a stále viac sa strácal náš pocit bezpečia, ktorý sa v jednom momente obrátil na presný opak. Odrazu sme všetci kričali to jeho dlhé Á. Už sme nevedeli, či ho kričíme zo strachu, z nadmiery adrenalínu, alebo jednoducho zo zotrvačnosti. Prestalo to, až keď sme zastavili niekde na kopci, kde bol výborný výhľad na mesto.

     Šiltovkovec chvíľu obviňoval kolegu, že to s tou jazdou nebolo naozaj, že si z nás robil iba srandu. Kolega sa ale bránil, že si fakt necítil nohy. V podstate to bolo ale aj tak jedno, lebo na kopci sme sa všetci smiali. Skoro naraz sme si zapálili, chvíľu sme sledovali tie milióny svetielok pod nami a zisťovali, kde je aká ulica a kde kto býva.

„Dal by som si niečo dobré. Niečo lahodné,“ našpúlil ústa kolega.

„Ja mám čokoládu. Chceš čokoládu?“ podával šiltovkový kolegovi čokoládovú tyčinku.

„A je lahodná?“ uisťoval sa kolega.

„Určite áno, daj si.“

Tak ju kolega rozbalil, ponúkol mi kúsok, ktorý som si následne odlomil a obidvaja sme si užívali neopakovateľnú chuť lahodnej čokolády.

„Hm, bola super,“ pokýval hlavou kolega, „ešte by som si niečo dal.“ Keď to dopovedal, začali sme sa všetci smiať. Len tak.

Do tmy sa valil ďalší cigaretový dym a mesto sa pýšilo ligotavými svetielkami, ako namyslená žena drahými šperkami. A naše oči sa ligotali s mestom.

„Hen, mne na aute pristál konárik,“ ukázal kolega na kapotu auta a za tým nasledovali postupne otázky odo mňa, ryšavého a šiltovkového.

„Čo? Karol Konárik?“

„Kočiarik?“

„Koláčik? Hm, dal by som si taký dobrý koláčik.“

Na to sa ozval opäť kolega: „Áno, dal by som si teraz korbáčik. Taký čerstvý, slaný syrový korbáčik.“

„Nie slaný,“ opravil ho chalan v šiltovke, „taký s jahodovým džemom. S kúskami jahôd.“

Štyri postavy stáli na kopci, pozorovali osvetlené mesto a obklopovala ich tma a cvrlikanie neviditeľného hmyzu.

„Cvrčky. Počujete ich? Musia byť niekde tam,“ ukázal chalan so šiltovkou pred seba do stredne vysokej trávy, „rovno pred nami. Možno by sme ich mohli chytiť. Poďte, pôjdeme všetci štyria, vytvoríme rojnicu a nemôžu nám utiecť,“ hľadel stále zaujato smerom k cvrlikaniu a kráčal tam nenápadne, snáď, aby ho cvrčky nespozorovali. Nikto iný však o poľovačku na tie neviditeľné zvieratká záujem nemal. Len sme naňho pasívne pozerali s niekoľkých metrov. Keď zistil, že mu nikto nechce pomôcť a sám to nezvládne, vrátil sa bližšie k nám.

„Chápeš, také cvrčky, to sú jak šváby. To nevykynožíš,“ zamudroval šiltovkový.

„To áno, šváby sú svine, ja by som ich všetky zabil,“ pridal sa ryšavý.

„Si zober, že takému švábovi odtrhneš hlavu a on ešte chodí. Ešte žije. On vlastne zomrie na hlad,“ uviedol nás kolega do problematiky.

„Hlad. Ježiš, ja by som si niečo dal. V Meku majú krevety. Minule som ich jedol. Tie sú neskutočné. Úplne lahodné. Len si ich vložíš do úst, jemne poprehadzuješ jazykom a ony sa ti samé rozpustia a padnú dole hrdlom. A k tomu karí omáčka. Úplne lahodná. Všetky chute sú tam dokonale vyvážené,“ rozplýval sa chalan v šiltovke.

„A k tomu banánový šejk. To je čistá extáza. Tomu sa nič nevyrovná,“ pridal sa kolega.

„No čo, ideme sa najesť do Meka?“, dodal kolega po chvíli. Všetci sme súhlasili.

     Ticho sme sedeli v aute, tentoraz bola cesta kľudná. Všetci sme sledovali ubiehajúce stromy, domy, svetlá a ľudí, len ryšavec stále niečo chcel.

„Poďme za kurvami. Nech nás vyfajčia.“

„A máme dosť peňazí?“ pozrel som naňho.

„Šak sa necháme vyfajčiť a potom ich zbijeme,“ usmial sa. Nikto iný sa nesmial.

„Teraz sa mi chce hajlovať. Rafinovane dvojito hajlovať,“ vystrčil chalan v šiltovke ruku z predného otvoreného okna. Hneď nato zmenil hlas na vážny tón a napodobnil reportéra z minulotýždňových správ. „Fanúšikovia Slovana na zápase rafinovane dvojito hajlovali,“ tleskol dvakrát rukami, rozpažil ich a zakričal, „Slóvan!“

Blížili sme sa k divoko osvetlenému fastfoodu. Kolega tam pozrel s nedôverou:

„Tí antiglobalisti by mohli všetky tie Meky už konečne rozjebať. Ja tam furt chodím, to je strašné. Ide to strašne do peňazí.“

     V Meku postávalo tlmené svetlo, znudená obsluha a dvaja ľudia. Práve si odniesli jedlo ku stolu a chystali sa prijať množstvo kalórií. S väčšími komunikačnými ťažkosťami sme si objednali všelijaké tie nezdravé dobroty a pustili sa do nich. Keď sme traja rýchlo dojedli, ryšavý si jedlo ešte vychutnával. Mľaskal pri tom a zatváral oči. Na naše otázky o tom, ako mu to chutí, spojil dva prsty do tvaru písmena O a gurmánsky zahlásil: „Tutti bene.“ Z toho sme usúdili, že mu asi naozaj veľmi chutí.

Spokojne a unavene sme si opäť sadli do auta a nechali sa odviezť domov.

Pred domom ryšavca sedeli na lavičkách traja neznámi ľudia.

„Dobre, ja si pripravím kľúče do ruky a utekám, aby som mohol rýchlo otvoriť bránu, nech ma nezbijú,“ zabuchol dvere auta a rýchlym krokom vošiel do tmy. Nestarali sme sa, či sa dostal domov bez ujmy na zdraví. Neskôr vysadil kolega chalana v šiltovke.

     Zastavili sme pred mojim domom. Kolega zatvoril oči: „Ešte nechoď. Počkaj so mnou, ja sa tu trochu vyspím.“

Tak som čakal. Otvoril som si okno a zapálil cigaretu. Hlava mi padala a zatvárali sa mi oči, ale držal som sa. Povedal som si, že spať budem až doma. Ubehla asi polhodina, keď sa kolega zobudil. Trochu sa pomrvil a zahlásil: „Teraz som si našiel dobrú polohu.“ Hneď nato zase zaspal.

Prebehlo ďalších asi štyridsať minút a niekoľko mojich osobných súbojov so spánkom. K tomu sa ale pridal ešte silnejší nepriateľ. Bolo mi treba na záchod. Nie len tak, keď si môže človek odskočiť ku stromu, ale na veľkú potrebu. Na tú, po ktorej si musíte utrieť zadok. Pomykal som kolegom, aby sa zobudil.

„Čo je?“ zľakol sa.

„Musím ísť, treba mi srať.“

„Néé, ešte počkaj, ešte sa trošku vyspím,“ prosil.

„Ale ja fakt musím,“ presviedčal som ho.

„Dobre, tak si ešte jednu zapálime a pôjdeme, dobre?

Na znak súhlasu som vytiahol cigaretu a nenápadne bojoval so stolicou, ktorá chcela silou mocou von.

„Už začínajú spievať prvé vtáky, počuješ to?“ nahol som sa počas vyslovovania tej vety von oknom a kolega urobil to isté. Keď sme dofajčili, rozlúčili sme sa a ja som po vstupe do bytu zamieril rovno do tej malej miestnosti, že to skúsim.

Tak som si stiahol nohavice, zavrel za sebou dvere a skúsil. A išlo to. Bolo to super.