(zatiaľ bez názvu)

                                        I.         

„Pretože je Silvester a ja si chcem počúvať svoje pesničky aspoň raz za život!“ Nehorázne vrieskala moja pani po dcére. Pri celkovom pohľade na dnešný deň a jeho naplánovaných udalostiach sa nachádzame práve v strede. Mladý pán pri najväčšej pravdepodobnosti študuje vo svojej izbe, ako mu nakázali. Totiž mladý pán bol prijatý na Vysoké učení technické v Brne, čo vzhľadom na jeho pochabú myseľ malo veľký dopad na celú rodinu. Dôvodom bude bohémsky spôsob života a príliš  štedré srdce, keď platí účty v krčmách. Veruže, pánko nám postupne míňa tak starostlivo nazhromaždený majetok práve odcestovaného  veľkomožného pána Krupicu. V tých časoch som ešte menila plienky nebohému Andrejovi Kostolnému, strýkovi pani Krupicovej, keď Lukáš Krupica ml. začal potajme píjavať v pivnici. Bezohľadný galgan! Nebyť pohotovosti Lukáša st., rodinka sa dnes sýti nanajvýš odpornými polievkami v mestskom útulku. No nielen správanie mladého pána rozvracia korene pevne založenému rodu Krupicovcov. Teraz nenarážam na nedávnu smrť milostivého Kostolného ( dodnes obdivujem jeho schopnosť spájať rozbité vzťahy).

       „Kornélia, prosím ťa, už si zistila, kde odbehla tá...tá...“ „Myslíte, mladú paniu?“ „Áno, tú. Koľkokrát som ti vravela, aby si nás oslovovala menami. Sofiu! Sofiu si chcela povedať. Nežijeme v časoch Karola Veľkého.“ „Nie, pani veľkomožná, teda pani Krupicová. Veď len pred chvíľkou sedela na chodbe za klavírom.“ Samozrejme, že vedela, kde mladá pani sedela, veď sa tam spolu hádali. „Samozrejme, že viem, kde sedela Sofia! Veď sme sa tam hádali. Robíš si zo mňa blázna? Tiahni ju nájsť a odkáž jej, aby za mnou viac nechodila. Keď sa ku mne priblíži a bude prosiť o odpustenie, budem nepríčetná.“ Chuderka pani Sofia. Aká je len nedocenená. Odmalička sa zvykla správať rebelantsky, vlastne obidvaja potomkovia Krupicoví. Môj úbohý nevzdelaný názor nemá čo súdiť, ale som presvedčená, že je to spôsobené výchovou. Stará pani mi nikdy nedovolila zasahovať do jej výchovných metód, ani keď ju o to žiadal manžel. Sofia si ma obľúbila hneď od prvého okamžiku, ako som jej rie

kla o mojej vášni ku klasickej hudbe. Bola si vedomá svojich nedostatkov, ako mi neskôr povedala. Vždy túžila po niekom, kto by ju učil o umení. Raz mala dokonca sen, nezmyselný ako zvykom býva. Jej vybájený profesor stál len krôčik od smrti a požiadal ju o posledný a jediný sex. Podvolila ( ako inak) a on v záveti prepísal na ňu honosný dom na Francúzskej riviére a konto v švajčiarskej banke. Vysvetľovala som jej podľa Freuda, akú povrchnú povahu odkrýva táto túžba a sama zmätená tým, čo som do nej hustila, si priznala kus mamonárstva.

            Podľa príkazu pani Krupicovej som prešla popri dlhočiznom mahagónovom zábradlí, cez extramoderno-krkolomne vykonštruované schody, po fialkastom koberci ku dverám so znakom mieru z obdobia 60-tych rokov uprostred ( dôsledok nervov mladého pána spôsobil dieru v dverách, ktorú dokonale zamaskovali bez ujmy na jej charaktery). Jemne ako má rada som vyklopkala rytmus jednej spoločensky známej piesne. Odchýlila som a uzrela už dávno nevidený úkaz. Je to dlho, čo sa naposledy škriepili, snáď až príliš dlho. Nikdy neviem, ako sa v takejto situácii zachovať. Pohadiť ju, poláskať a pritom zmariť akýkoľvek odstup, ktorý ku nej cítim? Dovoliť si neuposlúchnuť príkaz a nedoručiť správu, ktorá mala byť mojím posolstvom od pani Krupicovej? Či vyrušiť statickosť tohto okamžiku? Dilema každého plebsu!

                                                                II.

„ Myslíš, že  to on na nás sneží? Ale úprimne.“

V rodine sa stala tragédia, že sa ju vôbec bojím pomenovať, aby som neprivolala ďalšiu. Obdivujem svoju pracovnú profesionalitu. A vôbec. Ja nemám dôvod na smútok i keď nie vždy pri pomyslení na pána Kostolného sa udržím. Mladí potomkovia Krupicových na prekvapenie po prvýkrát v živote sa rozhodli, že pomôžu pri príprave stola. Pre strýčka Adrika. Tak ho volali. Predstavenie s čiernym pozadím sa odohrávalo v svadobnej sále najbližšej rodiny. Slečna Sofia mala obuté červené tenisky, čo pobúrilo celé osadenstvo. No nikto z prítomných nechápal, že príčinou nebola snaha o revolúciu, ale nedostatok teplej čiernej obuvi. Pani manželka Kostolného, nech mu je zem ľahká a korene kvetov netlačia, veľmi silná žena, sa po rozhovore so špičkovým psychiatrom  zo Švajčiarska nervovo zrútili a viac neprehovorili slova. Veľmi výrečná žena to bývavali. Pozorne vypracovaný harmonogram sa splnil takmer do konca. Určité prestoje spôsobili oneskorenie rodinnej rozlúčky v Dome smútku. Ach, keby ste len registrovali hrozitánsku atmosféru raziacu z chladného tela. Ani nadmerná veľkosť nebola dostatočne dlhá pre mimoriadne vyrasteného pána Adriana. Chudáčik, musel mať skrčenú hlavu, aby mohol byť vôbec pochovaný dôstojne v rakve. Medzi príbuznými prechádzali klebety, či sestra Kostolná si nemohla priplatiť výrobu na mieru. Pani Krupicová mi šepkala pri pohrebnom pochode, že si myslí, že nebolo času. Veď jeho smrť bola taká náhla. Neočakávaná. Rýchla. Vyriešil to jeden z nápomocných a navrhol, aby sa podložil nejakou nepruživou doskou ( „ Chladiť ho už nebude, moja milá!“) a tým sa vytvoril priestor. V pamäti mi najviac utkvela spomienka sa rev mladého pána. Keď pristúpil k ihličím orámovanej truhlici s telom na posledné pomazanie, na údiv všetkých sa ho zmocnilo pobláznenie spôsobené uvedomením absolútneho vychladenia strýčka. A zavýjal ako poranené kone počas prvej svetovej. No povážte, koľko citlivosti sa skrýva v svetoblúdnej duši. Sofia na rozdiel od neho sa držala. Lenže keď ste nazreli bližšie, ako nás učí filozofia - byť nazreteľným, prebodla by vás zúfalosť zapĺňajúca celé jej vnútro. Taká veruže bola slečna Sofia. Zúfalá. Sedela uprostred smútiacich nehybne bez náznaku utrpenia. Vnímala vlhkosť zo stien. Kňaz, stále mi nebolo jasné, prečo sa jednalo o cirkevný pohreb, predsa Krupicových som považovala za pohanov, sypal na pána Adrika nejaký prášok s veľmi zvláštnou vôňou, ktorá vám nedovolila dýchať. Tak si predstavujem pach ovzdušia v inom svete. Badala som jej zrak upínajúci sa na mávajúcu bielu stuhu na kríži, čo nosili miništranti pri smútočnom pochode. Nikdy mi nevravela o tom, čo sa v nej odohrávalo. Mohla som akurát vytušiť z jej správania, keď o polnoci behala splašená po dome a hľadala štetce na maľovanie, alebo keď bola rozhodnutá chodiť v čiernom, napriek tomu, že pani Krupicová jej dovolila nosiť dúhové oblečenie. Od toho dňa, kedy sa uskutočnil pohreb, sa obracala v spomienkach na detstvo s ním a nedovolila nikomu preniknúť k nej. Od toho dňa už nevidela význam v umení, štúdiu, zábave. Zavrhla základné poslanie jej života – stať sa neopakovateľnou, nezabudnuteľnou, dokázať najmä rodine, že je hodná ich chvál a jej jediný cieľ zanikol. Banalita každodenného predsavzatia. Toho dňa dospela. No podľa môjho mala čas. Každoročne 18. januára odloží povinnosti a venuje sa výhradne vzťahu medzi ňou a už rozloženým Kostolným. Má o jeden sviatok viac. Táto rodina už neznesie ďalšiu tragédiu.