Nemôžem sa tváriť, že je všetko v poriadku, keď nie je

     Nemôžem sa tváriť, že je všetko v poriadku, keď nie je. Nemôžem sa usmievať, keď mi je do plaču. A nemôžem ani plakať. Nie je kvôli čomu. Možno poznáte ten pocit. Je vám síce do plaču, ale nie je vám ani do smiechu. Je to niečo medzitým. Vaše pocity sa zaseknú a nevedia sa rozhodnúť, ktoré majú vyplávať na povrch. Plakať za niečím čo nie je, dajme tomu. Ale plakať za niečím čo je? V úžase hľadím na písmenká a neverím... Neverím vlastným očiam. Je to pochvala či výčitka? To čo od teba zneje ako výčitka je pre mňa vlastne pochvala. Som neporovnateľná. Mám vlastný názor. Premýšľam. Nenechám sa vtiahnuť do hier tvojich smiešnych konvencií, že toto by malo byť tak a toto zasa inak. Nenechám si skákať po hlave. Načo ju mám? Na parádu? Na nosenie klobúka či čapice? Mám nechať vyniknúť jej vzhľadu a pritom pochovať čo je v nej? A pochovať v mene čoho?

     Neabsolvovala som školu herectva. Neviem sa vžiť do úlohy niekoho iného. Aj keby som sa chcela zúčastniť predstavenia, ponechám si svoju hlavu. Nechcem si nič požičiavať. Ani myšlienky nie. Čo ak sa pomiešajú s mojimi a zostane mi iba chaos. Ten chaos už nebude iba v hlave. Bude aj v mojej duši. Chaos v duši sa neodpúšťa. Heslom dňa je úsmev v duši. Môžeš byť pokrytec, klamár, záletník, môžeš byť múdro premúdrelý alebo hlúpo naivný, len nech máš úsmev v duši. Vtedy vyhovuješ. A ešte si pribaľ slobodu. Slobodu ducha. Môžeš byť väzňom vlastných myšlienok, len buď slobodný. Chcem byť slobodná duchom. Nechcem byť väzňom nikoho a ničoho. A ty môžeš zatiaľ väzniť duše iných.

     Slová sú nič, ak len skackajú pred očami. Ak sa kĺžu po povrchu a ty ich nevnímaš. Skús sa raz nad nimi zamyslieť. Nechaj ich vojsť cez rozum do srdca. Uvažuj, či ti nimi niekto nechce aj cez rozum prejsť. Koľko slov sa už popísalo. Koľko nežných, láskavých, chápavých a koľko tých čo bolia. Koľko povýšeneckých a ignorantských slov. "A ty aj máš nejaký svetonázor? hm. Dokonca aj identitu? hm, hm." Ak sú ti adresované slová, tak aj reaguj. Nemôžeš ich len slepo prijímať. Dobre sa im prizri. Pohraj sa s nimi. Akú majú váhu. Čo v nich prevažuje. Ako ťa zasiahli. Slová majú oslovovať. Oslovili ťa? A oslovili ťa všetky? Neboli naservírované ako "oslovi"? A čo z nich zavážilo pre tvoje skutky? Sú pre teba skutočne dôležité? Je pre teba dôležitý ten kto ich hovorí? A keď ich hovorí tebe, patria iba tebe?