Zlodej príbehov - pokračovanie 2

     V spálni zazvonil mobilný telefón a vytrhol ma z melancholických driemot spisovateľa premýšľajúceho o budúcnosti. Opäť som sedel vo svojej kuchyni, z rádia sa stále vinula nevýrazná hudba a za oknami šarapatil vietor a dážď. Aká mizéria preblesklo mi smutne hlavou. Niekedy by som si želal byť súčasťou jednej z tých detských rozprávok, kde sú krásne princezné a udatní rytieri a kde sa vždy všetko končí šťastne. Namiesto toho som súčasťou reality, ktorá mi každým dňom stále viac pripomína prostredie z druhoradých hororov, ktoré som čítal na strednej škole. Mobil stále zvonil. Redaktor v rádiu práve ohlásil osem hodín a vzápätí na to ho prekričal hlas Mika Jeggera a kapely „Rolling Stones“. Zodvihol som sa a zamieril chodbou do spálne, presvedčený, že v momente keď si mobil priložím k uchu a poviem tú večnú frázu „haló“, z reproduktoru mi odpovie len nemé hučanie, ktoré mi tam zanechá nedočkavý volajúci. To ma vie vždy poriadne vytočiť.

     Prechádzajúc zničene chodbou, hoci bolo ešte len ráno, som úkosom nahliadol do pootvorených dverí pracovne. Žalúzie boli stiahnuté a pracovňa zahalená do tajomného šera. V tej chvíli na mňa pôsobila dojmom uzavretej krabice, čakajúcej, kedy ju niekto rozbalí a použije jej obsah. V tomto prípade som bol tým niekým ja. Aj v tom prítmí som rozoznal jemnú vrstvu prachu na nábytku. Všetko bolo rozostavené tak, ako som to tam takmer pred šiestimi mesiacmi zanechal. Vtedy som totižto dokončil svoj posledný príbeh s názvom „anonymná existencia“ a všetka tvorivá sila zo mňa na šesť mesiacov vyprchala. Nemal som dôvod tam chodiť. Teraz som mal pocit akoby sa preberala k životu , akoby na mňa volala, priťahovala ma svojou silou proti mojej vôli. Môj vzdor bol zbytočný. Vedel som, že v najbližšom čase si ma táto moja nočná mora podmaní a stane sa mojou vášňou. Opäť.

     Toto všetko mi preblesklo mysľou behom sekundy, počas ktorej som nahliadal do zanedbanej pracovne, ktorá budila dojem, akoby ani nepatrila k tomuto bytu, akoby bola z iného sveta. Na stole nemo stál môj laptop s až necudne prázdnou obrazovkou, a v momente keď som ho zbadal otriasla mnou nezmyselná vlna hanby a v končekoch prstov som pocítil jemné mravčenie. Medzitým som vôbec nezastavoval, stále som bol na ceste do spálne. Cítil som rastúcu bolesť hlavy. Pohľad mi ešte raz padol na temnú obrazovku. Na chvíľu sa mi zdalo, že som v nej niečo uzrel. Bola to tvár, moja vlastná tvár. Vydesil ma však jej výraz. Tvár v temnej obrazovke sa netvárila ako jej originál – unavene a podráždene, tvárila sa zlovestne. Škerila sa na mňa s nevídanou drzosťou a to mi nahnalo strach. Tvárila sa, akoby ma mala v moci, akoby poznala moje tajomstvo. Chcel som sa pozrieť ešte raz, ale obrazovka už bola mimo moje zorné pole, zaclonená stenou. Zastavil som a zostal som stáť ako prikovaný, premýšľajúc, čo som vlastne videl. Rozhodoval som sa, či sa mám vrátiť a pozrieť sa ešte raz, no nakoniec som to neurobil. Prečo? Nie, nebolo to zo strachu. Proste mi bolo jasné, že nech to bolo čokoľvek, halucinácia či niečo skutočné, keď sa na tú obrazovku pozriem druhýkrát, už to tam nebude. No urobil som to aj preto, aby som presvedčil sám seba, že ešte dokážem racionálne uvažovať a vyhodnocovať niektoré javy len ako hru svetla, či halucinácie spôsobené emocionálnym vypätím (v ktorom som sa dnes ráno nepopierateľne nachádzal). Napriek tomu..., znepokojilo ma to. Asi fakt prichádzam o rozum, preblesklo mi mysľou . Pokračoval som v ceste do spálne a moje kroky sprevádzalo skuvíňanie vetra vo vetracej šachte, ktorá ako tepna pretínala všetky byty v činžiaku. Bolesť hlavy zosilnela. Pred očami sa mi krútil svet. Jednou rukou som sa oprel o stenu a druhou masíroval spánky. Čo to má dočerta znamenať?

     Je možné, aby to, čo som videl bolo skutočné? Snažil som sa sám seba presvedčiť, že to tak nie je. Uvedom si, že si spisovateľ. Takéto nevysvetliteľné príhody sú tvojím každodenným chlebom. Sú však len obsahom fikcie, ktorá sa v prvom rade rodí v tvojej hlave a až potom sa stáva súčasťou tvojich príbehov. To, čo si videl nebolo skutočné. Vychádzalo to z teba. Keby si sa tam nepozrel, nikdy by sa tam tá tvár neobjavila... (lenže on sa pozrel) Bola však taká skutočná... Videl som ju len na moment, no nemohol som si pomôcť. Keby sa mi to stalo v rokoch mojej mladosti, kedy som bol zapálený a tajomstvá ma fascinovali a inšpirovali, určite by som sa v tej chvíli vrátil a pozrel ešte raz. A ak by sa nestalo vôbec nič, ak by tam tá tvár už nebola, poslúžilo by mi to aspoň ako dobrý námet na príbeh. Ja však už nie som mladý a zapálený. Mám štyridsaťpäť rokov a všetka mladícka zapálenosť ma už opustila. Zostalo len surové nutkanie tvoriť, bez ktorého by som sa pravdepodobne zbláznil. Túto loď som však už neriadil ja. Ovládala sa sama. Sama si určovala smer unášajúc ma proti mojej vôli na svojej palube. Jednoducho som musel písať aj keď sa mi to hnusilo, aj keď som nechcel. Keď to raz na mňa prišlo, musel som to uspokojiť, lebo by ma to pripravilo o rozum. Musím sa však priznať, že nič podobné sa mi počas môjho života až doteraz nestalo. Prišlo to  až teraz, keď som starý a nemám chuť venovať tomu pozornosť. Prišlo to neskoro, pretože ja som už stratil záujem. To ma zablokovalo a preto som nedokázal prísť na to, čo bolo pôvodcom tohto videnia, ani na to, čo bolo jeho zmyslom. Vedel som však jedno. Opäť sa ma to zmocňovalo. Opäť ma pohlcoval tvorivý vír. Bola tu ešte jedna vec. Ak ma to nezaujíma, prečo nad tým premýšľam? Asi som predsa len nestratil záujem úplne. Asi v mojich žilách ešte driemalo niečo...niečo.