Čokoládový Edmund

Edmund stál uprostred továrne a vdychoval vôňu čokolády. Žalúdok mal úplne stiahnutý a zo sladkastej arómy sa mu zakrútila hlava. Posunul si okuliare vyššie a trasúcou sa rukou otvoril dvere.

Za stolom sedela žena neurčitého veku. Jej kypré telo sa ledva natlačilo do nadrozmernej stoličky.

„Vy ste ten nový programátor?“ vyštekla na neho. Trocha odskočil, lebo sa mu zdalo, že na neho z tej obrovskej papule kedykoľvek môže vyletieť obrovský jazyk a uloviť ho ako bezbrannú muchu.

„N-nie,“ zakoktal. „Uchádzam sa o miesto ochutnávača.“

„Ach tak, to robia tie vaše okuliare. Človeka ľahko pomýlia. Tak si tu sadnite a vyplňte toto,“ buchla na stôl veľkou kopou papierov.

Asi po piatich hodinách odovzdal vyplnené papiere na stôl plný čokoládových omrviniek. Bolela ho ruka a pred očami mu stále pobiehali otázky a obrázky z testu.

„Dobre,“ prvé kolo máte za sebou,“  hodila papiere do zásuvky a niečo si načmárala do poznámkového zošita z jašteričej kože.

„Ale veď ste sa na to ani nepozreli!“ vybuchol.

Zagúľala na neho veľkými čiernymi očami a mľaskla.

„Poďte za mnou!“

Edmund už radšej nepovedal nič a cupital za ňou po dlhých chodbách.

Vošli do veľkej miestnosti bez okien. Uprostred nej stála obrovská konštrukcia gule.

„Zložte si okuliare a vlezte do nej!“ prikázala.

O chvíľu sa už Edmundov svet  krútil doprava, doľava, hore, dole. Trvalo to iba pár minút, ale keď odtiaľ vyšiel, najradšej by svoj rozhojdaný žalúdok vypľul na dlážku. Keď sa však do neho pozorne zapichli guľaté oči, vystrel sa a nasadil si okuliare. Zaškerila sa na neho svojimi ropušími ústami, zapísala krátke hodnotenie a zvrieskla: „Tretie kolo!“

Okuliare mu takmer padli z nosa, ale rýchlo si ich nasadil. Ropucha si ho už nevšímala a mohutným dupotom sa valila ďalej. Decentne a v tichosti vyvrhol skromný obsah žalúdka do rohu miestnosti a ponáhľal sa za ňou.

Vošli do skladu orechov. Edmund užasnuto hľadel na gigantické hŕby lieskových, vlašských, pistáciových a iných škrupinatých plodín.

„Čo je toto?“ ukázala prstom na jednu kopu.

„Arašidy.“

„Alebo?“

„Alebo čo?“ nechápavo na ňu zízal.

„Mmmm,“ zamumlala a zatvorila poznámkový blok.

Edmundovi sa spotilo čelo.

„Podzemnica olejná!“ vykríkol.

„Mmmm,“ znova zamumla, tentoraz už na znak súhlasu a otvorila notes.

„Tak, a teraz skúste tie orechy roztĺcť,  podávala mu malé lieskovce.

„Ale prosím, ja sa uchádzam o miesto ochutnávača, nie luskáčika. Toto asi nebude moja pracovná náplň,“ snažil sa taktne namietať.

„Roztĺcť!“ zvrieskla.

Skúšal ich rozmliaždiť topánkou, búchal do nich päsťami, ale orechy len odskakovali a škrupinka ostávala celá.

Chcel to už vzdať, ale napokon si ich vhodil do úst, opatrne zacvakol medzi zuby a poriadne päsťou udrel do líca.

S úľavou zistil, že škrupina povolila. Vypľul rozlámané kúsky a  oslintané jadrá jej s víťazoslávnym gestom ukázal na dlani.

Prikývla, zdalo sa mu, že sa aj trocha zaškľabila, čo si vysvetlil ako úsmev.

Po krátkom hodnotení, ktoré si zapísala skríkla: „Ďalšie kolo!“

Edmundovi vyschlo v hrdle. Keď kráčali úzkymi chodbami v oknách zbadal, že sa už zotmelo. Len zopár žltých bodiek svietilo na oblohe. Nebol si celkom istý, ale zdalo sa mu, že sú to gumené cukríky. Jedna z nich zablikala a spadla. „Nie sú to cukríky,“ vzdychol si a od únavy a hladu ledva ťahal nohy za sebou.

Omámila ho sladká čokoládová vôňa, ktorá každým krokom rástla. Poťahoval nosom a snažil sa aspoň do pľúc nabrať trocha z tej arómy.

Zastali v miestnosti s množstvom veľkých kovových nádob, v ktorých sa miešala čokoláda.

„Sem vložte ruky,“ ukázala na čudný otvor v stene.

Edmund poslúchol a strčil ich do tej diery. Cítil ako mu na ruky dopadá príjemná vlažná voda. O chvíľu mu neviditeľné kefky začali drhnúť prsty. Bolo to neznesiteľné, ale trvalo to krátko. Prístroj sa rozhučal a ruky mu vysušil teplý vzduch.

„A teraz do každej čokolády strčte prst a povedzte mi, aké percento kakaových bôbov každá z nich obsahuje.“

„Konečne rozumná úloha,“ zajasal.

Pobehoval od jednej nádoby k druhej, strkal do nich prsty a ochutnával, zakaždým vykríkol nejaké percento a ropucha sa spokojne škerila.

Po hodine oblizovania mu už čokoláda skoro vychádzala z uší, ale ona ho stále nútila degustovať ďalej.

„Už nevládzem, bolí ma brucho!“ zvalil sa na zem.

„Jedzte!“

„Ale keď ja ...“

„Ticho!“, prerušila ho.

„Chcel som povedať že ..“

„Neprotestujte!“

Edmund sa rozhodne postavil na okraj  jednej nádoby a vykríkol: Chcel som povedať že,“ roztiahol ruky a zoširoka sa usmial – „že neznášam čokoládu!“

„Čo ste to povedali?“ zasyčala.

„Neznášam čokoládu,“ kričal, poskakoval a radostne mával rukami. „Je odporná, hnusná, nechutná, fuj!“ tancoval a vyškieral sa.

Rozzúrená zavalitá postava pomaly pristúpila k nemu. Edmund si ju nevšímal, bol zabratý do svojich tanečných a hudobných kreácií. Štuchla do neho tučným prstom a on sa prevalil cez okraj.

Dívala sa na neho z vrchu ako metal rukami a nohami a stále vykrikoval „Neznášam čokoládu! Neznášam ju, neznášam!“

Po chvíľke už na  povrchu  hnedej masy  plávalo len  množstvo malých bubliniek, ktoré slabo praskali.

Poobede v parku sedeli dve dámy na lavičke a cmúľali čokoládu.. Z ich úst sa ozývalo jemné praskanie bubliniek, v ktorom zanikal tichučký hlas, ktorý dookola vykrikoval : „Neznášam čokoládu! Neznášam ju, neznášam!“