Svetlo Spomaleného prítmia

V prítmí, za šera veci dostávajú tajné rozmery. Netuším, prečo mladý slovenský básnik Peter Bilý (23) túži spomaliť tajnú reč šerosveta, s určitosťou však dokážem povedať, že zo svojich vnútorných rozmerov sa vyznáva neuveriteľne ľahko, poeticky pútavo, akoby s úsmevom na perách. Niet divu, že získal Cenu za poéziu v literárnej súťaži RUBATO 2001, ktorú za pomoci Slovenskej sporiteľne a. s. už po štvrtýkrát pripravil Spolok slovenských spisovateľov. Dovolím si povedať, že autor, ktorý svoju tvorbu publikoval vo viacerých literárnych časopisoch na Slovensku, získal viacero ocenení v literárnych súťažiach a „blysol“ sa aj prekladom básní G. Appolinaira so svojou prvou publikovanou zbierkou básní Spomalené prítmie (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov) obohacuje slovenské literárne univerzum. Kniha je rozdelená na päť kapitol (Kláštorné alkoholy, Nemiestny žart s južným ovocím, Štyri ročné obdobia, Spomalenie a Polnočné vízum) ktoré ako množiny presne vyjadrujú autorove básnické rovnice.

Prvá kapitola naplno reflektuje autorovu osobnú skúsenosť s rehoľným životom v Taliansku (augustínskym mníchom sa nakoniec nestal a zanechal aj štúdium filozofie), pričom do popredia vystupuje jeho vnútorná konfliktovosť medzi duchovným a svetským. Z básní vo veršovanej forme cítiť, že autor rád žije naplno, ponorenie do mníšskeho sveta rozjímania však zanechalo badateľné stopy, čo našťastie pre čitateľa Bilý dokáže predstaviť v básňach veľmi vkusne, dokonca pútavo. Po formálnej stránke sú to kratšie básne, niekoľko miniatúr, je však evidentné, že Bilý je s rýmami superkamarát. Ich spoločným prvkom sú dvojvetové krátke titulky, a akoby aj ospravedlnenie (pred sebou samým), za návrat do sveta nesamoty a necelibátu. Konfrontácia (sebareflexívna?) kláštorného života so „svetom tam vonku“ je najevidentnejšia v básni Pokušenie. Sen plachej mníšky... (Zaľúbim sa ako v starom filme//nechám sa tak čiernobielo zviesť//A čo môj Boh? Možno bude pri mne//dovolí mi dotýkať sa hviezd). Druhá kapitola je epickým nerýmovaným šantením autora. Tri básne s titlukami v hudobnej terminológii, ale hlavne v ôsmich Medzihrách dostáva jeho rozprávanie prudký spád Niagary, podčiarknutý nevídanými básnickými obrazmi a hrou so slovíčkami na „kainábelovskú“ tému: pochybnosť, láska a k tomu spomienky. A nás ostatných hriešnych a lenivých parafrázujúc Jakubiskov film vyzýva: „Dobohujte sa k oltárom, priatelia!“ Tretia časť (odkaz na Vivaldiho, či van Gogha?) je návratom k rýmovanej forme - dokonca tri vydarené sonety - a ani tu nechýba autorove teologicko-svetské polemizovanie, sú to však citovo expresívnejšie básne o láske, zaľúbení, milovaní, sklamaní a nevere. „Kto vie padnúť stúpa hlboko“ tvrdí autor, ktorý dokáže prirovnať svoju milú k svetovým metropolám a nechtiac nás tak presviedča, že aj prehra je vlastne výhrou. V závere knihy nie je mu cudzí ani Dante (opäť odkaz na iného umelca), hoci peklo a nebo vníma čisto ľudsky osobne (s hriechmi, tak ako to v živote chodí), nepoprie však filozofický aspekt svojho bytia, veď v pekle „S Mefistom debatujem o bohu“...

Čím dlhšie o Bilého tvorbe uvažujem, tým ma viac prekvapuje a tým viac sa mi páči. Zakaždým nachádzam v jeho básňach niečo nové, niečo milé a zároveň zmysluplné a hlboké. Pre mňa osobne je jeho „duševné prítmie“ svetlom, úžasným literárnym objavom (za čo patrí spolku spisovateľov poklona!) a hoci autor dočasne žije v Španielsku verím, že mu múzy pripomenú existenciu vďačných čitateľov na Slovensku.