Zlodej príbehov - pokračovanie 10

     Áno, priznávam sa. Som iba človek a desím sa tohto predpísaného osudu.

     Pokračujúc vo svojej ceste som si naraz niečo uvedomil. Prišlo to ako blesk z čistého neba a ja som si zrazu všimol určitú spojitosť medzi mojimi úvahami a holým faktom, že pokračujem vo svojej ceste dolu ulicou. Most spájajúci tieto dve dimenzie bol však čisto symbolický, no odpovede plynúce z tohto spojenia, vynárajúce sa predo mnou z nevidúcej tmy, ma napriek krehkosti spojenia ešte viac vydesili.

     Je na čase poriadne sa zamyslieť. Postrehol som, že moje úvahy, nech ich vyšlem kamkoľvek, sa vždy uberajú tým istým smerom. Akoby už nepatrili mne. Akoby som Ja, ich pôvodca, nad nimi stratil moc. Ja som ich stvoril, no ony prevzali kontrolu samé nad sebou. A možno nie, možno túto loď riadi niekto tretí. To som nevedel, no jedna vec mi bola aj tak istá. Všetky moje myšlienky, všetky úvahy sa uberali jediným smerom. To znamená, že sa snažia poukázať na jediný možný cieľ, na jediné riešenie. Myslím, že to znamená nevyhnutnosť toho, čo sa má stať, pretože nič iné sa stať nemôže. Tak to bolo...predurčené? Neviem, niektoré odpovede nám vždy zostanú skryté.

     Čo je však tým riešením, čo predstavuje cieľ, ku ktorému spejem? Čím viac som nad tým premýšľal, tým viac som sa mračil. Už teraz som inštinktívne vycítil, že to nebude nič dobré. A nemýlil som sa. Všetky moje úvahy poukazovali na jediný možný scenár. Čo však bolo obsahom tých úvah? Boli to myšlienky hovoriace jasnou rečou. Ten, kto má v sebe dych tvorivosti, zomrie vyčerpaný bojom, prázdny, dutý, vysatý, využitý a zneužitý. Zomrie s modlitbou na perách, ktorá mu aj tak nepomôže. Nič mu nepomôže. Zomrie nešťastný a porazený. Ten hlas v mojej hlave to povedal výstižne: Tá beštia vždy dostane, čo chce!

     Tá beštia je teraz vo mne. Krúti sa a pulzuje. Prebúdza sa a ja viem, že nech som akokoľvek mocný, nikdy ju nepremôžem. Je vo mne a prebúdza sa, no aj keď to viem, nijak nemôžem zabrániť tomu, čo sa má stať, pretože ona vždy dostane, čo chce!

     Toto je most, o ktorom som hovoril. Spojenie medzi dimenziami. Je to vedomie blížiaceho sa konca v kontraste s úplnou bezmocnosťou. To je to, čo sa mi vlastné myšlienky oslobodené spod mojej nadvlády snažia povedať. Môj koniec bude neslávny a bolestivý, no ja tomu nemôžem zabrániť, hoci o tom viem. Môžem sa len bezmocne prizerať. Proste musím chtiac-nechtiac pokračovať vo svojej ceste dolu ulicou v ústrety jedinému možnému koncu, hoci už na začiatku cesty som uzrel niečo, kvôli čomu by som sa mal zastaviť, pretože to, čo som videl, je len predzvesťou toho, čo ešte uvidím, ak budem pokračovať. Lenže ja musím pokračovať. inak to nejde.

     A tak som kráčal ulicou. Kráčal som, lebo inak to nešlo. Nebolo inej možnosti. Kráčal som hrbiac sa v starom plášti s myšlienkami na vlastnú smrť. Cítil som sa pri tom ako dieťa. Ja nechcem zomrieť! Kričal som v duchu vzdorovito a zároveň zúfalo bezmocne, ako len dieťa môže byť. Bolo to strašné, no najhoršie na tom bolo vedomie, že nejde o príbeh či rozprávku, ale o skutočnosť. To, čo sa tu deje, je skutočné, až príliš skutočné.