Dúhová

Idem po schodoch kde sa nedá chodiť a padá na mňa ťažoba olovená obloha nad kostolom a všetky lietajúce taniere štartujú v tejto chvíli len pre teba priamo do neba a hovorím ti že hudba zelený strom vo svetle slnka tu boli skôr ako všetky smútky popol ktorý sa chladnutím premieňa vždy do nového tvaru zvuku krokov v klavírnej sonáte neustála premena chleba na telo v tom tráviacom trakte života v ktorom každé dýchnutie je explóziou energie do zakliatej sklenenej vitríny utrpenia a mávnutie krídel anjela spôsobí na modrej planéte hurikán vášne zmixovanej do drinku naplneného všetkými vrchovato až nad okraj predstavy a za hranice tejto básne vymedzený čas v nekonečne a nedá nedá sa dýchať chýbať bežať pretlak sa nevypúšťa pozor vysoké napätie na strunách huslí a tak kráčam opäť ľahko hore schodmi vedúcimi do modrého náručia oblakov aby som mal odkiaľ strieľať Pánu Bohu do oblokov a pozerať mu na prsty ktorými ťahá bábky našich duší zakliatych do dúhovej guľôčky naplnenej krvou

---