MESTO

Všade ešte zreteľnejšia beznádej.

Začína pršať, úzke ulice sa menia na potoky žltého smradľavého bahna.

Žlč z vlčej papule zateká do domov apatických ľudí.

Na rohu bezmennej stojí socha, vlastne úplne zapadá do obrazu mesta.

K šedivému nebu smerujú kýpte paží domácej patrónky...

Toto leto malo v sebe niečo naliehavé.

Neprerušený prúd neznesiteľných dní zaliatych slnkom a horúčavou.

Pri zaprášených cisternách postávajú hlúčiky otrasených ľudí.

Dievčaťu v bielom tričku pri druhom zakašľaní vychrstla krv na prsia, ktoré boli ešte len predzvesťou očakávanej plnosti.

V to leto zomrelo veľa detí.

Konečne sme dorazili na miesto,ktoré, ako tvrdil môj spoločník, kedysi pulzovalo rušným životom, ulička červených lámp.

Zašlú slávu pripomína už len neónova žena v kovbojských čižmách na priečelí ošarpaného domu.

V okne sa mihla čiasi zachmúrená tvár.

Pália ma oči, po tvári mi steká pot, zmiešaný s dažďovou vodou.

Po tele mi tečú stružky potu ako malé jašterice.

Vchádzame na dvor.

Je cítiť zatuchlinou a plesňou, z kopy haraburdia, ktorej som sa úspešne nedokázal vyhnúť, vybehne párik neidentifikovateľných tvorov.

Môj sprievodca len pokrčí plecami a energicky zabúcha na okennú tabuľu...

XXX

Dlho sa nič nedeje.

Po chvíli sa opatrne pootvárajú staré ťažké dvere, pánty na počudovanie nevydali žiaden zvuk, trochu som sa zahanbil za svoje podvedomé prikrčenie.

Vyrobená ruka nás náznakom pozýva ďalej.

V prítmí sa so záujmom pozerám na tvár asi sedemdesiatročnej ženy, ktorá na mňa zazerá jedným prižmúreným okom, druhé je neprirodzene rozšírené, v prvom momente mám nutkanie sa ho dotknúť, smiešne, určite je umelé...

Z nosa jej vychádza podivuhodné pískanie, nádych, výdych...ponúka nám stoličky.

Kelkeš, môj sprievodca, vyťahuje zo záhrenia balíček v umastenom papieri.

Starena nedočkavo hypnotizuje - súri Kelkešove ruky, rozmotávajúce hrubý motúz.

S pôžitkom zamľaskne, keď zbadá prasačie uši a kopýtka, chrchľavo zaďakuje a chytro to odnáša niekde asi do komory.

O chvíľočku je späť a na vozíku tlačí sivovlasého muža, nohy má prekryté ťažkou prešívanou pokrývkou, hlavu má prevrátenú nabok, a k môjmu zdeseniu, mu z ľavého kútika úst vyteká slina.

Rozhorčený sa pokúšam vstať, Kelkešova mocná ruka však zabráni najhoršiemu a pohľadom ma presviedča, že je to on.

Je to on?

Je to určite on?

Hlavou mi prebieha stovka možných scenárov, poväčšine čiernych, keď s úžasom zbadám, ako sa chlap zdvíha, po sline ani stopy, hľadím do vážnych oceľovosivých očí, ktoré určite nie sú očami senilného idiota, ale muža s iskrivým intelektom.

Tak toto je ten oslavovaný...

XXX

Z ulice sa zrazu ozve škripot bŕzd, z okienka na úrovni cesty vidíme prešľapujúce vojenské čižmy, počuť bujarý spev a krik.

Do izbice vtrhnú traja očividne podnapití mládenci, medzi sebou sácajú mladé dievča.

Bože, môže mať tak šestnásť, oči vystrašené ako srnka.

Jeden z mladíkov povýšene pristúpi k stolu a fľochne na starenu : “dones žrať, stará, a nieže to bude svinstvo ako minule”, podozrievavo si nás premeriava, chlapovi na vozíku nevenuje pozornosť, zase je to tá poľutovaniahodná troska ako pred pár minútami.

Pri Kelkešovi si pohŕdavo odgrgne.

Pri mne spozornie : “ facilitátor?”

Prikývnem, čiastočne upokojený vedomím, že pozorovateľovi sa nemôže nič stať.

Teda,nemalo by.

“Ták?” uškytne.

Mládenci za ním sa svojským spôsobom pokúšajú s dievčaťom tancovať, vyzerá ako handrová bábika.

“My už teda musíme”, zdvíha sa z lavice Kelkeš, “áno, musíme...”

“Áno, musíte?”

Mládencovi nabehne do tváre krv, na krku vystúpi žila.

Teraz už reve: “ musíte navštíviť ďaľších disidentov? Tiež takýchto senilných kreténov, ako tento?” rehoce sa mi do tváre.

“Vypadni” štekne po Kelkešovi, “ty seď”, rozkáže.

“Kde je to žrádlo?” starena pricupitá, v rukách nesie podnos s jedlom, vozík s mužom odtláča z izby, márne sledujem jeho tvár , ostáva úplne nemenná.

Jeden z mládencov postaví na stôl demižón vína, nalieva do pohárov, úctivo svojmu veliacemu,mne s nepredstieraným odporom.

“Pi, kamoško, pi a do dna” ,hltavo sa napije.

Nenápadne si ho obzerám, podľa insígnií na uniforme ho identifikujem ako veliaceho poddôstojníka, dvadsať-dvadsaťdvaročný, riedka ryšavá brada, úškrn sebavedomého hlupáka.

”Héj, dones mi tú štetku” zakričí na jedného z chlapov.

“Chcel by si ju?”

“Ber, pokým dávam, priateľu”.

Po tomto oslovení mnou prebehnú zimomriavky, zatínam zuby.

Dievča sa neovládateľne trasie, vo vlasoch jej vidím zaschnutú krv, z očí jej vystreľuje šialený strach.

“Ale nepoškodiť”, hrozí mi pripito ukazovákom, hlava podopretá, nedokáže udržať otvorené viečka.

Mládenci v kúte už chrápu.

Do izby vojde starena : “do vína som im dala prášky na spanie, choďte, chytro”.

Dievča ani formálne nekladie odpor, jemne ju tlačím k dverám, ešte kúsok cez dvor a sme na ulici.

Prší...

XXX

“Ako sa voláš?”

“Uršuľa.”

Bolestivo mi zarýva nechty do ruky, snažím sa ju prekryť svojim nepremokavým kabátom.

Podlamujú sa jej nohy.

Je úplne mokrá.

Belasé šaty sú prilepené k telu a zvýrazňujú jej takmer dokonalý zjav.

Takmer.

Po vnútornej strane stehien jej steká krv, zamdlieva.

Bezradne sa rozhliadam navôkol.

Dážď padá úplne monotónne, v súvislých prúdoch, úsmev neónovej kovbojky mi pripadá celkom nemiestny vzhľadom k mojej situácii, dievča definitívne stráca vedomie.

V dome sa rozsvieti chudobné svetlo.

Z dverí vybieha muž v rybárskej pláštenke a ťahá nás dnu.

Zdráham sa, nie som presvedčený o jeho práve najlepších úmysloch, v pamäti sa mi vynára zachmúrená tvár, je neskoro, muž zbadal Uršulinu krv, neodbytne zvýšil silu, rezignovane sa vzdávam.

Pribehne žena s petrolejkou, chlapík jej nástojčivo ukazuje krv, pozrie na mňa zhnuseným pohľadom, ktorý hovorí za všetko, “vezmi ju Hypolit”.

Do tváre mi vbehol rozhorčený rumenec,chystám sa ohradiť.

Všetky slová sú však zbytočné, hovorí žena očami, sklopím hlavu.

Muž mi bez slova berie Uršuľu z náručia.

Postavou útly,nesie ju ako pierko, so ženou odchádzajú z kuchyne.

Zrazu neviem čo s rukami, nechápem, nerozumiem čo sa tu deje, čo tu robím, večer mám byť na ubikáciii a predniesť report, hlavou mi prebieha to absurdné stretnutie s...

Našťastie práve vchádza chlapík, už o poznanie vľúdnejšie mi ponúka stoličku.

“Ssslečna už ssspí, vážený pane, mám vám poďakovať v jej mene, aaa ossspravedlňte moju ženu, sssprávala sssa k vám hrubo neprávom, ešte raz prepáčte.”

“Ďakujem”, stále stojím.

“Hypolit?”

“Áaano, Hypolit sssa volám, prepáčte, nesssadnete sssi predsssa?

“Ako je Uršule?”

“Potratila, pane, bude v poriadku.”

Teraz som si sadol.

“Môžem ju vidieť?”

“Zatiaľ radšej nie, je sss ňou moja žena, nessskôr pane”, presviedča ma, v rukách sa mu zjaví fľaša, nalieva priezračnú tekutinu do pohárov,ktoré akoby sa práve zjavili na stole.

“Vypi, pane”, toto je dnes už druhý pohostinný, pomyslím si podozrievavo.

Do žalúdka sa mi vlieva oheň, jazyk mi drevenie, slzy sa mi hrnú očami.

A Hypolitík sa mi zchuti smeje, skoro s detskou radosťou ma búcha po chrbte.

“Musím...”

“Áaano pane, áaano...ráno.”

XXX

Žmúrim do slnka.

Cítim sa, akoby mi v hlave vybuchol granát.

V ústach mám sucho, s ľútosťou spomínam na včerajší dážď.

Pomaly kráčam ulicou, podvedome kráčam k domu, z ktorého sme včera s Uršuľou utiekli.

Zamyslený neskoro zbadám, že pred domom patrolujú vojaci, otáčam sa na opätku, neskoro.

Na povel “stáť!” ostávam ako skamenený, vo chvíli je pri mne vojak, podozrievavo mi skúma tvár.

“Legitimáciu !” vyštekne.

Ruka sa mi trasie, lajstre s povolením mi padajú na zem.

“Máte s tým nejaký problém?”

“Nie seržant”, ovalí ho zápach pálenky.

Pochválený buď Hypolit, ďakujem v duchu, vojak sa uškŕňa, po nahliadnutí do papierov posmešne zasalutuje : “A nechlastať, pán facilitátor”

“Čo sa tu stalo?” pýtam sa ho opatrne.

“Zabili dvoch našich, jeden je v kóme.”

V poslednej chvíli uskočím pred terénnym vozom, z jeho ampliónov znie výzva : “Občania, za poskytnutie informácie vedúcej k dolapeniu banditov vysoká odmena, občania prihláste sa ...”

Dvaja vojaci vlečú starenu.

Je zúrivá,pľuje na všetky strany, jednu ruku sa jej podarilo oslobodiť.

V okamihu rozškriabe vojakovi tvár, chlapa zalieva krv.

Seržant, ešte stále stojaci pri mne, ju brutálne trafí päsťou.

Ženina tvár padá na zem, vypľúva zuby, seržant ju ešte nakopáva do rebier.

Zo zeme sa na mňa zadíva a nebadateľne pokýva hlavou.

Zdanlivo pokojne odchádzam, trasú sa mi kolená,k...a, do čoho som sa to zamotal?

Zahýnam za roh a utekám k Hypolitovcom, mrazí ma myšlienka, že jeden vojak prežil, premkýna ma strach o Uršuľu.

Mne, na počudovanie, je to jedno.

Vrážam dnu, takmer sa zrážam s Kelkešom.

Súri ma, na môj začudovaný pohľad iba zamrmle : “poďme !”

V záhrade za domom už stojí sájdka, Uršuľa s batohom na pleciach mi hanblivo zamáva.

“Choďte”, povie Kelkeš, “Uršuľa vás dovedie na miesto”.

“A ty?” pýtam sa, “ty si tam bol tiež”.

“O mňa sa nestrachuj, len choď ”.

Nakopávam motor...Uršuľa ma navádza smerom k lesu. Napadne ma, že som sa ani neobzrel, na záhrade však už nikoho niet.

Uršuľa v koženej prilbe vyzerá tak detsky, vystupujúce lícne kosti pôsobia napodiv veľmi jemne, oči má prižmúrené, podchvíľou sa usmieva.

Cesta po poľnej ceste zatiaľ prebieha bez väčších ťažkostí, blížime sa však k veľkej mláke, pokúšam sa jej vyhnúť.

Neúspešne, koleso sájdky sa zabára, tráva na povrchu sa v okamihu mení na mazľavé blato.

“Presadni, keď ti poviem teraz, pridáš plyn, jasné?”

“Jasné”, odpovedá preochotne Uršuľa.

“No len aby”.

“Teraz ! “

“Teraz ! “ kričím už zadychčaný, pod nohami sa mi šmýka.

“No poďme ! “ zrevem zúfalo.

Uršuľa naraz pridá, nestačím udržať rovnováhu.

Do nosa mi vchádza riedke bahno, pred očami sa mi zahmlieva.

S prskaním sa usádzam v blate, o chvíľu pricupitá Uršuľa, tesne pri mne jej vyletia nohy do vzduchu.

“Zásah” začne sa chichotať.

“Dora” smejeme sa už spoločne.

O dve hodiny sme na mieste.

Spoza húštiny na nás vykúka stará drevená búda...

XXX

“Si si istá Uľa, že sme na správnom mieste?”

Zahuhňala niečo v tom zmysle, že áno.

“Keď sa napchávaš”, s chuťou sa zase zahryzla do jablka, šťava vytryskla, “nerozprávaj”.

“Uhm.”oči sa jej šibalsky smejú.

“Len si rob srandu, zo starého somára...”

Na skúšku kopnem do dverí.

Prehnité drevo nevydržalo, noha sa mi odrazu ocitá v búde.

Pozriem na Uršuľu, len pokrčí plecami, rezignovane pokrútim hlavu.

Oči si pomaly zvykajú na pološero,laty na oknách prepúšťajú len veľmi málo svetla, podchvíľou mi popod nos prejde pavučina.

O chvíľku sa už Uršuľa zvŕta, provizórne búdu upratuje,zbavuje stôl nánosov prachu.

Je večer, štípu ma oči, všetku háveď sa pokúšame vydymiť, veľmi tomu však neverím.

Konečne jedlo, som taký unavený, že to tu vyzerá nakoniec veľmi útulne, nevadí mi zatuchlý slamník, žalúdkom sa chlácholivo rozplýva dobrý pocit z jedla, Uľa vonia tak príjemne...

“Vstávaj,” kričí na mňa Uršuľa vystrašene, “počúvaj” .

Ešte do posledných zvyškov spánku sa mi vnucuje nepríjemný zvuk.

Brechot.

V okamihu som na nohách, vyrážame von, neúspešne sa pokúšam naštartovať sájdku.

“Utekaj, bež,” pobádam Uršuľu, pobieha okolo mňa ako vystrašené sŕňa.

Neustále ju tlačím pred sebou, padá, nepekne si oškrie koleno, začína krívať.

“Bež sám, už nevládzem, neboj sa , nič sa mi nestane.”

Rezolútne ju potiahnem za ruku, odmietavo ju ťahá späť, beriem ju do náručia.

Hneď sa ocitáme v prvom výmoli, Uľa sa mi na rukách usedavo rozplače, v ušiach mi zvoní, brechot počujem zo všetkých strán.

“Rieka je napravo, tam za vyvýšeninou, choď už, prosím.”

“Nie,” revem

“Utekaj.” vyprevádza ma pohľadom.

Počujem svoj sípavý dych, kamene porastené machom sú šmykľavé, už som za vyvýšeninou.

S úľavou sa pozerám na živú bystrinu, vchádzam, ľadová voda mi ochromuje údy.

Brechot psov sa sústreďuje na jedno miesto, niekde smerom k Uli, lesom znejú úsečné povely psovodov.

Pohľadom zavadím o korene prevísajúcich stromov, lemujú celý ľavý breh potoka.

Nadýchnem sa, pevne verím, že pod koreňmi nájdem vzduchovú bublinu, korene sú takmer nepriedušné, v poslednom záchvate zúfalstva sa nimi pretlačím, vsádzajúc všetko na jedinú kartu.

Začínam strácať vedomie, hladina, zúfalo sa nadýchnem, smrteľne ma pichá v pľúcach, nádych, výdych, nádych.

Snažím sa obmedziť nekontrolovateľné drkotanie zubov a v rámci možností načúvam.

Psy sú už celkom blízko.

“Kde je ten hajzel?”

“Prehľadať brehy, vy traja prebrodiť potok.”

Započúvam sa do hlasu, nie, to nemôže byť on, určite.

“Vezmite palice a pichajte do koreňov, okamžite.”

To nie je možné, opakujem si stále, ten človek práve stojí priamo nadomnou, palica tesne míňa moje rameno, druhýkrát sa mihne už o pol metra odo mňa.

Som taký užasnutý, že nebezpečenstvo nevnímam.

Po pol hodine sa hlasy a brechot vzďaľujú, neviem ešte koľko v ľadovej vode vydržím.

Ubehla večnosť.

Polomŕtvy sa štverám na breh, kde je Uršuľa?

Mierim k miestu kde som ju zanechal, hľadám nejaké znamenie, náznak, kde by ju mohli odvliecť.

Uľa.

V hlave mi vybuchla bomba.

Pozerám sa na Uline telo, tvár plnú podliatín a krvi.

Ako pomätený sa vrhám na povraz, z prstov mi odpadávajú nechty, plačem keď mi padá do náručia.

Plačem.

Šialene revem na všetky strany...

XXX

Šialene revem na všetky strany, sliny odfrkujú všade navôkol.

Ticho, tichúčko.

Srdce mi ide vyskočiť z hrude, úplne premočený.

Ťažko dýcham, neviem sa zorientovať.

Spotený vchádzam do kuchyne, z chladničky beriem mlieko.

Hltavo pijem, akoby to bolo poslednýkrát.

Ocitám sa v kúpeľni, pozerám sa na niečiu cudziu tvár, oči podliate krvou, trojdňové strnisko.

Oplachujem sa studenou vodou, v okienku nad obitými kachličkami sa striedajú nočné svetlá s konármi stromov pod nápormi vetra.

Ešte raz sa dívam do zrkadla, pery vyslovujú neznáme slová, v hlave stále prebýva posledná nočná mora.

Vidím Uľu v náručí, na brehu v štrku hĺbim plytký hrob, zakladám ťažkými väčšími okrúhliakmi, aby ju nevyhrabali líšky, smiešne, uľaví sa mi pri predstave, že Uľu nič nezožerie...

Hlavou udieram do zrkadla, črepy padajú do umývadla, horúca krv mi kvapká z rozbitého čela.

Začudovane si obzerám zle hojace sa prsty na rukách.

Plačem.

Prázdne mesto sa mi smeje do očí, rehoce sa a škerí na mňa svoje zhnité zuby.

Štetka.

Našli ma po niekoľkých dňoch ako blúdim mestom, niekto vo mne spoznal facilitátora a zavolal hliadku.

Neviem ako dlho som pobudol v nemocnici, pripútaný k lôžku, doslovne priviazaný remeňmi, kým nezaúčinkovalo sedatívum.

A stále dokola.

Pamätám si oči súcitnej sestry.

Hlas.

“Ticho, tichúčko.”

Už dva týždne uzavretý v podkrovnom byte, kazajka domáceho väzenia.

Vábi ma a desí zároveň, špinavé mesto.

Mesto žlče.

Musím von, hehe, ten hlas, čí je to hlas?

“Čí je to hlas” bľačím na ulici.

Hľadím do vydesených tvárí.

“Pśśśt, tichúčko, potichúčky.”

Vo výklade sa mihá šialená tvár.

Načúvam, brodím sa úzkymi uličkami.

Prší.

---