Katka a ružové koŇe

      Krátkozraká Katka od Doľniakových vysedávaľa každý ďeň zo dve-tri hoďinky na svojom pňíčku pred svojou chaľúpkou. Kedysi s ňou na pňíčku sedával aj  kocúrik Emil,ktorý mal tri ľabky čierne, ľenže ten pošieľ od hľadu pretože Katka ho pri tom seďení akosi zabúdaľa  praviďeľne nachovať a Emil si sám veľa zveri neuštval. Dôvodom prečo mal tri ľabky čierne, bol prostý. Štvrtú ňemal.Nu, ňech mu je zem v predňej záhradke ľahká, toto ňie je o ňom.
      Ako už boľo povedané, Katka vysedávaľa každý deň zo dve-tri hodinky na svojom pňíčku pred svojou chaľúpkou až kým ho úpľne nevyleštiľa. Z ďaľekých krajín prichádzaľi vznešení a švárni šuhajovia na skvostných paripách, aby si tú kuriozitu pozreľi - vieťe,peň, z ktorého vám v zadku triesky ňeostávajú- a ňejednému z ňich veru padľa Katuľka do oka,napriek tomu, že boľa sľepá  takmer ako patróna ráže 2 cenťimetre.
      Ľenže naša Katarínka boľa mimoriadňe umieňená a ešte k tomu mentáľne tak trochu menej vyspeľá. No, povedzme, žiľa v ROZPRÁVKE.

NA PŇÍČKU SEDÁVAĽA V OČAKÁVAŇÍ PRINCA NA BIEĽOM KOŇI.

             Miľá Katka si postaviľa hľavu ( pohodľňe vedľa seba na menší pníček...), dupľa si nôžkou veľkosti 7 a 3/4 do ňepokosenej trávy pľnej miľučkých infikovaných kľiešťov (skoro ako pri čardáši) a čakaľa na toho svojho pravého.
         A tak vždy, keď sa k chaľúpke pripľichtil ňejaký junák so zámienkou obzrieť si ten zadočkomnajemnovyšmirgľovaný zvyšok 35-ročného javora poľňého ( ,ktorý má veruže riadňe tvrdé drevo, Katke dalo zabrať kým ho dohľadka vysedeľa, aj sa už tých ľetokruhov narátaľa), Katka postupovaľa obozretne. Nasadiľa si svoje okuľiarky, fľochľa bajočkom po návštevníkovi, aľe priznajme si, s väčším záujmom preskúmaľa koňíka, čo dotyčný zaparkoval neďaľeko chaľúpky.

    Tí s vraňími mitrhami boľi odpísaňí hňeď, aj tí s hňedákmi oďišľi s dľhým nosom. Nad tými ďivňe ružovými koňmi sa ešte skúšaľa Katka zamýšľať, aľe aj to ju po istom čase prešľo.

A Katka starľa a starľa,aj špatňeľa po trošičke, a driečny chľapec na bieľej kobyľke ňechoďiľ a ňechoďiľ.

A ňechoďiľ a ňechoďiľ.

A ňechoďiiiiiľ a ňechoďiiiiiľ.

          Seďeľa teda stará Kata na vyľešťenom pňíčku, a horko pľakaľa. Ako tak pľakaľa, šmykol sa jej zadoček po klzkom povrchu pňíčka a krokoďíľia sľza skotúľaľa sa jej na skľíčko okuľiarkov.I zložiľa si ona okuľiarky že ich teda vymachľí zásťerkou do čista , a čo nevidí.
          Ku chaľúpke trmáca sa hňedobiely fľak a pohvizduje si faľošňe. Ako sa fľak bľížil, zabudľa Kata dočista na okuľiarky, a zíza, zíza na tú škvrnu ako obľbená. Fľak sa zachvíľu zväčšil na starú kobyľku vypeľichanú sivobielu, a na ňej šumný starec s katastrofáľnym ňedostatkom sľuchu hudobňého. I rozjasňiľo sa našej Katreňe, šmariľa na zem tie ružové okuľiare čo ich doťeraz na frňiaku nosiľa ,i strhľa ďeduška z bieľeho koňa, i ho vybozkávaľa a žiľi spolu V REAĽIŤE  7 a 3/4 roka až kým nepomreľi!