Mihalnica

Veľmi aktuálna minulosť v čistom štýle.

Ako tri momenty zhrnuté v jednej vete. Stále sa opakujúcej v hlave.

Ako jedno „Ahoj“.

Zamotaná od korienkov vlasov do dlhých zložitých copov tvojich malých bezvýznamných nádejí.

Tých, ktoré dávaš každej „faninke“.

Svojej frajerke.

A mne.

Neodlišnej. Takej ako ony.

Rovnaké nič nesľubujúce. Oficiálne.

My však vieme, ja a ony, aké sú tvoje pohľady a ramená. Že bolia nádejným teplom. Jedinečnosťou našich osobných mizanscén, samo osebe nič nevraviacich.

Ako keď si pozrieš 5 minút z predstavenia tesne pred prestávkou.

A ty si režisér. Bábkar.

Omámil si všetky moje zmysly, preprogramoval ich na neskutočné šťastie zo všetkého čo sa ťa týka. Opojená, som nepostrehla ako mi omotávaš telo a všetky myšlienky tenkým pavučinovým závojom snovaným v tvojich očiach.

Upevnená na jednej mihalnici čakám.

Zažmurkáš a nenápadne si ma tak privinieš celkom blízko aby som ti mohla padnúť do oka?

Lenže čo potom?

Kam si dáš všetky čo sa mlčky tlačia vedľa mňa?

A čo bude s tou, ktorej si sľúbil ich bezvýhradné vlastníctvo?

Veď máš toľko ďalších mihalníc...

Nie. Po čase ju necháš vypadnúť a s malým prianím ju položíš na cudzí prst. A s pohľadom tkajúcim ďalšie neviditeľné siete zastrieš jej vnemy novým závojom klamstiev, rečičiek a sľubov.

Ale dovtedy...

Dovtedy ma necháš čakať.