Nemo

chcem sa nahnúť a bozkať perlorodku uzavretú do mlčania napätia zavraždených sluhov z podlahy stúpa dym zakrútený do osušky fénuješ mu vlasy a tvaruješ jeho čierno sivé kučery z výšky sa ti hlava stráca medzi astrami a náš byt zatiahli čiernym flórom nadšený sadám na koňa vytiahnutý žeravými kliešťami do tohto zapadákova v ktorom sa z komína odvádzajú všetky žiale do prášku na drobno nasekaného pod lipou vysypaného v kolumbáriu ticha nič už netiká a nehýbe sa všetko ustrnulo ako na holografe obzerám si zo všetkých strán čo som doteraz nevidel ale nemám to komu povedať trochu sa hanbím akoby som niekoho urazil ale všetci naokolo sa tvária že ma nevidia a vôbec ma nevnímajú viem že je to len ich ohľaduplnosť svedomie sa mi ozýva štípaním očí ktoré mi vzali dávno predtým do klenotníctva a dnes ich predávajú ako špendlíkove hlavičky do stuhy na krabičku s prsteňmi zrazu viem že ma už nič nebolí predsa len tí lekári sa vydarili akurát že moje telo nie je tam kde by malo byť a ty kulmou narovnávaš kučery vetru kričím na teba že sa to nemá zmysel mi dávno unikol s kohútmi šiel na pivo obkrútená fotografia na šialenej centrifúge vždy si sa bála kolotočov kým ja sa vznášam nad mestom bez toho aby si to niekto všimol a zúrivo zúrivo vyzváňa telefón jeho tóny sa balia do igelitky so smetím ktorá sa rozsypala na chodníku ležím v pokrkvanom alobale hnijú zvyšky večere nik nepoďakoval tomu milému chlapovi čo sa toľko namáhal s lopatou vôbec netuším prečo nemám povinnosti a kam sa podel zápach na čo sa pozriem obraz skockovateľ a ja sám na to nemo pozerám jediná kto ma zdraví je ryba z akvária rozleptanej budúcnosti

---