Baba Jaga nosí pod chvostom ružové bombarďáky

Vlastne to nie je chvost, len malý chvostík, akoby králičí. Vtedy som sa čudoval prečo Jaga tak pôvabne vrtí zadkom z ktorého jej trčí podozrivá bombuľa.

Človek si povie – hnusný výrastok, ale... keď toho môže mať kvantum po ksichte, prečo nie na zadku...

Ako som odhalil pravdu?

Bolo to takto.

Ako áno, ako nie, pidimužíci ma nakoniec dostali. Nechcem sa tu obšírne zmieňovať ako k tomu došlo. Trošku sme si s kamarátmi večer cinkli, a ráno sa zobudím zviazaný na malej káričke, do ktorej bolo zapriahnutých najmenej tisíc krýs. Najmenej.

“Čo sa deje ?” - chcel som zrevať, z úst mi však vyšlo len : “bauamg gua dugga gluuu”, a tak potichúčky, že to mohli počuť akurát tak mravce a pidimužíci. A veru na nose mi jeden sedi...ihličku namierenú na oko. No des.

Vravím mu : “gdug dualgogne bongogo gug ?”

“Gug !” odsekne, “hgadong glogag...”

No zbohom, prebehne mi mysľou, to som dopadol. Pre vysvetlenie – práve som sa dozvedel, že mierime k hlavnému vypočúvačovi...Babe Jage a jej brutálnemu vnúčikovi Bulovi.

Dal by som si cigaretu, vravím pidíkovi, vlastne žiadam : “gdoglad gagogla gbondag !.

Pidímužík očervenie, a zlostne mi pichá do nozdry.

“Há...há...pčííí”.

Och, sorry chlape, to som nechcel, pomyslím si sklamaný, že prichádzam o spoločníka.

Dlhá cesta ma uspáva, podchvíľou sa mi zatvárajú oči. Zrazu mi dá niekto po papuli, a to že fest. Bulo, zlatučký vnúčik.

“Vstávaj ty hovädo !”

Až som sa ľakol : “gandgolog gudand golgo ! “

Plesk mi ešte jednu : “Rozprávaj normálne blbečku”.

“A ako, ty tlsté prasa ?” wau zrazu rozprávam normálne, nato prichádza ďaľšia rana.

Zase na to isté miesto.

Vrznú dvere, v bulových očiach sa na okamih zjaví strach.

“Kde si Bulko ? - ozve sa trasľavý starecký hlas - “vnúčik...”

“Tu som babka, tu, pri našom zajatcovi.” - pokorne sa ukláňa.

“Éch ? Henten chrústik v kúte ? “

Pomaly sa šuchtá ku mne.

“Á ? “

“Čo Á, starká ? “

“Ty bulo. Už prehovoril ?”

“Prepáč starká, ešte nie. “

Obrovský nos plný bradavíc a iných podivných vecí mieri k mojej tvári. A áno, na moment sa mi zazdalo, že vidím aj živé mäso, s červíkmi.

Bŕŕ.

“Už si skúšal Klietku, Bulko môj ?”

“Áno babka”.

Hnusný všivavý klamár, veľmi dobre vedel že klietku v pohode zvládnem. Šikovný kúsok. Klietka s potkanom sa pripevní na holé brucho obete, dno sa vytiahne. A potkaník si hľadá cestu von, ...až ju nájde. Dovolím si povedať, že moje skvelé brušné svalstvo, tuhé ako remeň, by to ľahké šteklenie určite zvládlo.

Jaga sa zamračí, ohromene sledujem monštruózne pohyby bradavíc na jej tvári.

“Tak prejdeme na variant Bé, vnúčik” , Bulo sa zasnene usmieva.

Šípim zradu, Baba Jaga sa postaví nad moju hlavu, lúskne prstami, Bulo v tom momente púšťa magneťák. Modern Talking.

Je to zlé, je to zlé, vravím si.

Baba dáva dole sukňu, čakám šok, ale je to len prvá vrstva, spôsobne sa zavrtí do rytmu a pokračuje druhou...treťou...trinástou...vtedy už adrenalín zo mňa nenávratne vyprcháva, pri štrnástej zaspávam...

Plééésk, zobúdza ma facka, no počkaj Bulo toto ti vrátim.

Babka si zvlieka ďaľšiu sukňu. No dobre moja, ešte si povrť, len si povrť, ja ti to doprajem.

Ale čo to? Spoza poslednej sukne vykúka chvost, ale aký chvost, králičí prosímpekne, uááá. Baba neberie ohľad a na moje veľké zdesenie si ju efektne strháva, pod nimi má bombarďáky. Ružové bombarďáky.

Len sa mi to zdá ? Alebo je to naozaj? Zreteľne rozoznávam tenkú hnedú čiaru.

Nemôžem dýchať, neverím vlastným očiam, vyzlieka si ich, pomaly smerujú k mojej tvári.

“Niéééé. Všetko poviem. Všetko....”