deň

5:30

Ráno.  Studená sprcha potom krátka rozcvička. Pat Metheny a čierny čaj.  Neskôr držím v rukách psychoterapiu a snažím sa čítať.... Garfield, Frank, Lambert, Wienberg..... Za sklom svitá. V oknách blikajú prvé svetlá, za ktorými tušiť obrysy rozospatých postáv. Z blízkej diaľnice dolieha hluk začínajúcej premávky.  

10:00

Prichádzam do práce. Jaro z predaja kníh je trochu rozladený.  Už na schodoch ku mne posiela pár vulgarizmov. Vraví, že včera večer bol s Milanom na koncerte vo Viedni, že už v aute vypili fľašu fernetu a neskôr pokračovali pri bare. K hudbe sa ani nedostal, no zato  po návrate domov, ktorý si vôbec nepamätá,  ho jeho bývalá osprchovala, vydrhla a bohvie čo ešte....  radím mu nech sa dobre poobzerá, či mu nevytetovala na telo nejaký bludný  piktogram... kýva hlavou že  nie, lebo ho nič okrem duše nebolí. Má trocha žáhu.

11:30

Obed. Kráčam pri Tescu a je mi zima.  Ochladilo sa. Za mnou sa náhle ozve známy ženský hlas. Kristína.

 „Ahoj.“

 „Ahoj,“ zrovnám krok s tým jej. Rozmýšľam koľko sme sa nevideli. Asi dva mesiace. Má tmavohnedé vlasy a jej pokožka vyzerá úplne na bielo....

 „Kam ideš?“ pýta sa a jej hovorím, že som si v byte zabudol pár papierov a musím pre ne skočiť.

 „Môžeš isť so mnou, aspoň uvidíš ako teraz bývam.“

 „Dobre, ale musím povedať Silvii,“ súhlasí a odbieha do blízkej optiky,  v ktorej ešte vždy pracuje. 

V aute sa jej pýtam na život. Že život je, nič viac. .  

Doma beriem papiere, narýchlo prezerám mailovú stránku. Len tak prehodím  či nedáme dáky sex.

  „Teraz?“

  „Nie, včera ráno.“

   Chvíľu na mňa čudne pozerá a potom mi oznámi, že už mesiac nemala krámy a určite by ju nepotešilo, keby začala teraz krvácať.

  “Okrem toho tá čudná japonská posteľ, čo máš rovno na podlahe, ma vôbec nevzrušuje, pri sexe chcem aby mi viseli ruky,“  sadne si trochu roztiahnutá na gauč.  

  „No vidíš, a ja som rád keď mi pri tom nič nevisí,“ slaboducho kontrujem. „Radšej poďme,  lebo si ešte budem myslieť, že ten sex skutočne chceš,“ beriem do rúk kľúče od auta a idem k dverám.

Vo výťahu mlčíme. 

14:00

Odchádzam do Brna. Vyšla nová kniha a je vyslovene nutné, aby bola na vianočnom trhu.  Diaľnicu plnia len kamióny,  výhľady do plôch so slnkom nad obzorom a silno modrá farba. Tlačí sa do očí ako čosi ostré.

     Na predajni ma víta teta Alžbeta. Rozumieme si. Zvyčajne hovorí len ona a ja mlčky počúvam. Občas kývnem hlavou, alebo len tak pozerám kamsi nad. Tentokrát hovorí o svojej dcére čo študuje kdesi v Anglicku, o psovi, ktorý mal rakovinu a museli ho dať uspať navečnosť,  o svojom manželovi, že teraz určite sedí na gauči a pozerá do stien, na ktoré povešal kopec jeho fotiek.  Chcem  ju utešiť, ale neviem čo mám povedať, tak len miešam čaj,  a usmievam sa. Lyžička robí v pohári taký čudný zvuk. Pripomína umieračik. 

     Na odchode habkám niečo o ťažkých dňoch a rýchlo utekám. Cudzia bolesť.

18:00

Večer. Som v Bratislave. Je tma a v nej kopec ľudí na uliciach. Predieram sa cez vianočné trhy k autu, ktoré som nepremyslene zaparkoval priamo v centre. Nado mnou svietia malé žlté svetielka v opadaných stromoch. Vo vzduchu cítiť víno a mäso.

21:30

Noc.  V ázijskom bistre. Vietnamská polievka a pár osamelých ľudí pri stoloch. Pozerám do skla, za mojim skresleným odrazom pomaly začína snežiť.