Vianočná

     Tak, ako pred rokom, ľudia zase dúfajú, že stromček im prídu ozdobiť tie malé lietajúce deti, že darčeky im prinesie ten starý štedrý muž a že zase budú všetci, ktorí sa milujú, spolu. Ja som zdobil stromček vlastnoručne. Darčeky som zháňal a balil na poslednú chvíľu.

A ty... Ti nie si pri mne.

     Minule som mal desivý sen. Niekto ťa chcel v ňom zabiť. A ty si sa pýtala, prečo kričím zo spánku. Vyzvedala si a nakoniec som ti prezradil, že to bolo preto, lebo som sa o teba bál. Ale teraz sa ma nebudeš môcť spýtať, prečo kričím zo spánku. Nebudeš vyzvedať, čo sa stalo. Nebudeš vedieť vôbec nič. Pretože si niekde ďaleko, veľmi ďaleko odtiaľto a netušíš, ako sa tvárim, keď na teba myslím.

     Po celom mojom dome poletujú svetielka. Žiaria a predvádzajú sa, aké sú šťastné. A to šťastie chcú bez ostychu nanútiť aj všetkým ostatným. Mne nie!

Ja mám myšlienky v tme a hľadám tlkot tvojho srdca.

     Zasnežené hory osvetľujú krajinu, snehové vločky sa ponáhľajú uložiť na zem a všade je asi pol metra snehu. Už vidím tvoju postavu. Kráča v polmetrovom snehu v čiernej zimnej bunde a krátkej sukni. Musí ti byť strašná zima, ale ty to vydržíš. Pozorujem tvoj krok. Je nádherný. Ja nádherný preto, lebo patrí tebe. Vidím paru vychádzajúcu z tvojich úst. Vyzeráš byť taká osamotená. Ale v skutočnosti som osamotený ja. Tvoje nohy nekráčajú popri mojich. Tvoje ruky sa nedotýkajú mojich, tvoje oči pozerajú inam. A tvoje ústa? Na tie radšej ani nemyslím.

     Najradšej by som teraz bol hneď pri tebe. Keby som mal sane ťahané vlkmi, okamžite by som do nich nasadol a poháňal ich tak, že by sa zastavili až pri úplnom vyčerpaní. Chcel by som mať vlky, ktoré by ťahali moje sane. No jediný vlk, ktorý by to zvládol, sa plazí už rok za potravou, ktorú má pod nosom a cíti, že o chvíľu zomrie na starobu.

     Sedím so šálkou punču v ruke a triedim svoje myšlienky. Zisťujem, že väčšina ich patrí tebe. Viem, že čoskoro sa vrátiš a konečne sa ťa budem môcť zase dotknúť, ale potreboval by som byť s tebou aspoň dvadsať rokov nepretržite, aby som sa ťa aspoň trochu nabažil. Chcel by som ťa pripútať k sebe, aby si už nikdy neodišla, chcel by som byť tvojim jediným svetlom v živote, jediným...jediným, čoho sa kedy dotkneš, na čo sa kedy usmeješ... Asi z toho všetkého zošaliem. Sedím so šálkou punču pri ústach a ty tam zase určite niekde v krátkej sukni robíš anjelov do snehu.

     V mojej izbe sa rozlieha teplo, sála mi na nohy a na tvár, ale celé telo sa mi trasie, je posiate dotieravými zimomriavkami. Pokúšam sa s tým niečo urobiť, odháňam ich rukou, kopem okolo seba nohami, ale nič nepomáha. Pred očami poletuje milión bielych bodiek, ako keby zo mňa unikali životné bunky. Škriabem sa po celom tele, nevnímam bolesť, iba tie prekliate zimomriavky stále behajú pod mojou kožou. Musím ich nejako dostať von. Nechty sa mi zarývajú stále hlbšie, odhaľujú krvavé rany, no neprichádza bolesť, ktorá by ma zastavila, alebo aspoň naznačila, že robím niečo nesprávne.

     Tie potvory sú neznesiteľné. Sú všade vo mne, aj okolo mňa. Bodky. Všade samé biele bodky. Neviem sa ich zbaviť, nechcú ísť preč. „Vypadnite! Nechajte ma!“ kričím, ale nepočúvajú ma. „Prosím. Prosím, choďte preč.“ hovorím k nim pekne, ale im je to jedno. Utiecť. Musím im nejako utiecť. Niekam, kde ma nenájdu, kde budem mať od nich pokoj. Postavím sa a chodím po izbe. Skoro utekám. Ako divoké zviera v klietke, ktoré vie, že o chvíľu prídu preňho a potom už neuvidí vôbec nič. Preplietam nohami, chcem sa čo najviac pohybovať v tejto malej klietke, snažím sa zrakom nájsť nejaký záchytný bod, niečo, čo by ma upokojilo. Otváram barovú skrinku, oči mi ťahajú fľaše asi desiatich druhov alkoholu, až kým môj zrak nenájde to, čo podvedome hľadal. Vyberám malú fľaštičku s priesvitnou tekutinou, dvere od barovej skrinky nechám otvorené a sadám si späť do kresla. Punč je celkom silný, ale aj napriek tomu ho musím ešte dochutiť. Vylievam doňho celý obsah malej fľašky a napijem sa. Konečne som pokojný. Zimomriavky už odišli a pred očami vidím iba žltú farbu.

     Sedím so šálkou punču rozbitou na tri kusy, ležiacou na vzorovanom koberci a z nosa mi tečie krv. Ruky bez pohybu visia cez okraj kresla. Necítim nič, len absolútnu úľavu. No o chvíľu opäť zbadám pred očami tie biele bodky. Ale teraz nelietajú tak divoko, ako predtým, len pomaly padajú smerom k zemi, tancujúc pri tom a pohybujúc bokmi do rytmu nemej hudby. Až po chvíli zisťujem, že sú to snehové vločky. Všade okolo je tma, len tie malé tanečnice svietia, ako milióny bielych svetielok. Vedľa mňa odpočívajú vlky zapriahnuté do saní a pri nohe mi leží ten najstarší. Spokojne vyfukuje paru, ako keby splnil svoju poslednú veľkú úlohu v živote. Zrazu zbadám teba. Oproti mne. V polmetrovom snehu, v zimnej bunde a krátkej sukni. Na pravej mihalnici ti uviazla jedna nešikovná vločka. Sfúknem ju a objímem ťa. Usmievam sa. Konečne ťa cítim pri sebe. Pozriem sa ti do tváre a ty sa usmievaš tiež. Iba na mňa.