Tri kríže, časť 2

Vietor hnal krajinou búrkové mraky. Za kopcami bolo ešte vidieť zapadajúce slnko, no to sa pomaly strácalo v návale mračien. "Musíme dôjsť na lúku pod Kamzičím vrchom," neustále náhlil Sydney. Kamzičí vrch bol jeden z miestnych skautských názvov, dostal ju podľa legendárnej výpravy družiny Kamzíkov spred vyše tridsiatich rokov a odvtedy sa tak ako rozprávanie o výprave tradoval v oddieli. "Lúka pod Kamzičím vrchom je perfektné miesto, má dobrý spád a voda odtiaľ dobre odteká."

Čajka už sotva kládla nohu pred nohu. Sydney však stále s istotou viedol vpred. Miestny kraj poznal, každý kopec, každú skalu, staré borovice, hlboké lesy a potôčiky vinúce sa ako stuhy spod vrcholov… Široký rozhľad do dolín, a človek nad nimi sa cíti ako orol, môže rozprestrieť perute a vzlietnuť na krídlach snov…

Pod ťažkými sivými mrakmi sa na horizonte predierali posledné červienky, akoby hory na obzore horeli.

V diaľke zahrmelo a krajinu rozčesol biely blesk. Sydney pridal do kroku a Čajka za ním poslušne ako psík. Sama by nedošla, nenašla tú lúku. Vedela to. Preto išla ta ním. Zišli z magistrály a stúpali priamo do kopca. Na jednom mieste sa stromy rozostúpili. Ich koruny sa skláňali nad malou lúčkou vystlatou trávou a mäkkým machom. Sydney vybalil celty a pustil sa do varenia. Čajka si vyzula topánky a položila ich do machu. Hladkal a chladil rozhorúčené chodidlá. Väčšiu slasť snáď Čajka nepoznala.

Krajinu preťal ďalší blesk, tentoraz však omnoho bližšie. Na horu sadla tma. V korunách stromov skučal vietor.

Sydney jej do ruky strčil hrnček s jedlom. Delili sa z mála a tak toho nebolo veľa, ale ani Sydney sám si nedal takmer nič. Mlčky jedli. Sydney nemal náladu na rozprávanie a Čajke sa nechcelo rozprávať len tak. Lyžice monotónne cinkali. Občas jeden z nich zdvihom zrak, aby ho vzápätí sklopil.

Bolo treba ísť spať. Sydney sa poriadne obliekol a ľahol si na karimatku. Čajke nechal svoj spacák. Vďačne si ho vzala a zašila sa doňho tak, že nič netrčalo. Kvapky bubnovali na ťažkú celtu. Sydney ležal horeznak počúvajúc zvuky hory. Vietor skučal a kvíli. Hromy duneli a nebo prečesávali blesky. Čajka zaspala. Začínala byť zima. Sydney vedel, že musí zaspať, aby na druhý deň vláda. Ale spánok ho obchádzal ako snáď ešte nikdy.

Uprostred noci sa Čajka zobudila. Široko roztvorenými očami hľadela do tmy. Dážď utíchol a celá hora podivne mlčala. Keď sa otočila, videla, že Sydney nespí.

"Prečo nespíš?" opýtala sa ho šeptom.

"Ale nič…"

"Pre nič za nič sa nebdie. Ak máš zlé svedomie…"

"Netrep. Okej?" spýtala sa ho. Keď sa ho dotkla, cítila, že ruku má úplne studenú. Vysúkala sa zo spacáku a rozprestrela ho tak, aby zakryl aj Sydneyho. "Ešte som s chalanom pod jednou perinou nespala," poznamenala žartom. Sydney spacák odstrčil. "Tak nemusíš ani odteraz. A, prosím ťa, nedegraduj môj spacák," odvrkol a otočil sa chrbtom.

"Sorry, nemyslela som to tak. Ale ak sa chceš nevyspať a prechladnúť, tak prosím. Ale povedz mi to hneď…" odpovedala. Naraz si pripadala ako jej mama, keď ju vypravovala.

Sydney sa otočil, pozrel sa na ňu a usmial sa. Prisunul sa trochu bližšie a prikryl sa svojou polkou spacáku. O chvíľku zaspal. Čajka hľadela do tmy. Cítila Sydneyho pravidelný dych, jeho telo ju hrialo. Cítila v sebe zvláštny nepokoj, naraz ju zmáhala únava aj zvláštna bdelosť na hranici medzi snom a realitou. Hrialo ju teplo jeho prítomnosti. Sydney jej vždy pripadal vzdialený a teraz tu vedľa nej takto spal. Chvíľku nakrúcala na prst prameň jeho vlasov robiac mu na konci kučierku. Možno preto, že to normálne neznášal.

Nebo sa vyčistilo od mrakov. Mesiac osvetľoval krajinu matným strieborným svetlom. Na oblohe sa rozsvietili lampášiky tisícok hviezd. Kdesi v hore zahúkala sova. Od vzdialených kopcov sa niesla ozvena vlčieho vytia.