Urbanov odhaľujúci „bestfeeler“

„Ešte dlho si nebudeme môcť dovoliť dôstojne zaplatiť rozum, cit a talent, preto treba túto krajinu formovať tak, aby bola príťažlivá svojou vnútornou silou a aby sa za ňu nemusel nikto hanbiť.“ Tieto slová patria predčasne zosnulému slovenskému bardovi Jozefovi Urbanovi. Poetovi, textárovi pesničiek, ale aj publicistovi. Je chvályhodné, že Urbanove úvahy a reportáže z putovania po slovenských mestách, mestečkách a dedinách vyšli aj knižne. Blízko, ale čoraz ďalej (Slovenský spisovateľ) je kniha, ktorá si nenárokuje na sprofanované označenie bestseller, mohli by sme ju však onálepkovať (spotvoriac anglickú terminológiu) ako „bestfeeler“ - najlepšie pocity z čítania. Lebo hoci Urban vo svojich osemnástich potulkách a úvahách píše o svojich dojmoch z miest a mestečiek, predovšetkým píše o ľuďoch, ich vzájomných vzťahoch a ich mieste v danom časopriestore. O ľuďoch zaujímavých, úžasných, nie každodenných, až osudových. Či už sú to jedineční, alebo skrachovaní umelci, baníci a básnici, hudobníci, nezamestnaní, (kvázi)podnikatelia, či postihnutí poeti-amatéri z ústavov a cudzinci. Urban neúprosnou lupou psychológa odhaľuje príčiny „škrípania v človeku“, odsudzuje „spolčenie tupcov“, čiže masovosť hlupáctva, ktorá v dnešnom konzumnom svete vytvára pseudohodnoty, jeho pero krváca nad ľahostajným postojom súčasníkov voči velikánom minulosti (viď príklad „slovenského Homéra - Dobšinského) a prísne, priam glosátorsky analyzuje premeny spoločnosti. Odporúčam mať k tejto knihe radšej bližšie ako ďalej.