Životné dielo

Daniel stúpal po schodoch, jeho zrýchlený dych sa zrážal do obláčikov. Bol nezvyčajne nervózny. Siahol do vrecka kabáta, vytiahol mobil a opäť, už asi po stý krát, si prečítal sms-ku od Sofie. „Daňo, potrebujem sa s tebou stretnúť. Príď o siedmej do galérie. Sofi“

Stručná, jasná a výstižná správa. Daniel zastavil pred vchodom. Tak, a je tu. Netušil síce, čo má znamenať táto schôdzka na takomto nezvyčajnom mieste, ale predsa prišiel, priťahovaný mystickosťou a príťažlivosťou Sofiinho tajnostkárenia. Boli spolu už čosi vyše roka, a hoci mu občas ich vzťah pripadal monotónny, táto schôdzka mu veľa vynahradila. Pri pomyslení na ňu sa usmial. Krásna Sofi s belasými očami a vlasmi farbou zlata... Nedočkavo otvoril dvere do galérie. Hneď na prahu prekvapene zastal. „Čo, dočert-...“ nedokončil, zatmelo sa mu pred očami a zviezol sa na zem. Muž v čiernom plášti, ktorý Daniela omráčil, ho chytil za nohy a ťahal dovnútra galérie. Dvere sa ticho zavreli...

„Vstávaj... Zobuď sa, Šípková Ruženka!“

Daniel omámene otvoril oči, no hneď ich aj zavrel. Bolestivo mu do nich udieralo svetlo, ktoré sa odrážalo od čepele nabrúsenej dýky. Osoba, ktorá dýku držala spustila ruku a posunula sa trochu doľava. Teraz, keď na ňu dopadlo svetlo, Daniel spoznal Filipa, majiteľa galérie, maliara a súčasne jeho bývalého učiteľa maľovania. Mal okolo tridsať rokov, čierne vlasy kde-tu popretkávané šedinami, dravé, čierne oči a chudú, no vyšportovanú postavu. Nakoľko ho Daniel poznal, žil ako bohém, rozmaznane a namyslene ako väčšina umelcov, ale Filip bol mierumilovný, zdvorilý a nekonfliktný. O to väčšie bolo jeho prekvapenie, keď videl v jeho ruke blýskajúcu sa čepeľ. Daniela pochytila panika a  niekoľkokrát skúsil vyskočiť, ale nešlo to. Rýchlo si očami premeral celé telo. Sedel na stoličke a bol k nej pevne priviazaný hrubými povrazmi. Zdvihol hlavu, pozrel na Filipa a chcel otvoriť ústa, no mal ich previazané šatkou.

„Pozri, čo pre teba mám,“ Filip pokynul dýkou doprava. Ďaleko pred nimi, takmer v úplnom rohu miestnosti bol červený diván. A na ňom...

„Sofia!“ bol by skríkol Daniel, keby mohol. Takto sa niekoľkokrát iba prudko mykol dopredu.

„Som rád, že si po tej správe, ktorú som poslal dorazil sem, Daniel. Vždy som si prial, aby môj najlepší žiak bol svedkom môjho životného diela... Ale ty si tak veľmi prekonal všetky moje očakávania, až som sa rozhodol, že ti umožním byť súčasťou toho diela!“

Filip pokročil ku divánu, kde ležala Sofia. Ruky mala zložené za chrbtom a poviazané. Filip sa sladko usmial, naprahol ľavú ruku a strelil jej zaucho. „Zobuď sa, drahá. Nechcem ťa pripraviť o tú bolesť...“

Sofia sa prebrala okamžite, no len čo otvorila belasé oči, Filipova tvár sa skrivila. Zdvihol pravú ruku a bodol ju do brucha. Sofiiným telom myklo a jej bledú pleť pofŕkali drobné kvapky krvi. Daniel vykríkol, ale šatka stlmila jeho hlas. Zúfalo sa snažil oslobodiť sa, ale povrazy boli príliš pevne utiahnuté. V návale prudkej energie rozkýval stoličku. Kým padal na zem aj s ňou, Filip sa naprahol opäť a bodol. Bodal skoro nepretržite, dodržoval rytmus. Daniel ležal na zemi s pevne zatvorenými očami. Nemohol zniesť pohľad na to, ako Filip mení Sofiine brucho na odpornú červenú kašu. Konečne, po nejakom čase bodania prestali a miestnosťou sa rozľahli kroky. Filip pristúpil k Danielovi a prerezal mu povrazy. Potom rýchlo vstal a odkráčal. Daniel nemal síl bežať za ním. Jediné, čoho bol schopný, bolo doplaziť sa štvornožky ku divánu. Kolená i ruky mal červené od krvi, ktorá bola na podlahe okolo divánu. Jediný pohľad na Sofiu ho položil. Daniel plakal, plakal dlho, ako malý chlapec, zhrbený pri diváne, kde ležala dobodaná a znetvorená jeho láska. Zvuk napínania plátna na stojan ho prebral. Zdvihol sa a tackavo bežal ku dverám so šialeným krikom.

.... o dva dni visel v galérii nový obraz.