Dvadsaťjeden

Cesta z nočného koncertu nad nami roztiahla krídla obrovská sova odspodu sme osvietili reflektormi jej biele perie syn mi hovorí ktorú pieseň venoval len včera dcéra plakala cez icq jej otec kamaráta napísal že zomrel zobrala ho do náručia večná tma a ja som nevedel oboch utešiť cesta z nočného koncertu syn vystupoval a vzal si mikrofón chápem tú prázdnotu ktorá sa im rozoznie v hrudi odteraz vždy keď si naňho spomenú šoférujem a myslím na jeho rodičov sú rovnako starí a plačem s nimi viem že by som ich neutešil pred očami sa mihli po sebe dva hopkajúce zajace na krajnici kým mne v mysli svieti Ignácová tvár a trochu sa s pánom z Loyoly naťahujem v otázke čo z toho je na väčšiu Božiu slávu? a nechcem pochopiť čo mi hovorí že nie všetko ako ľudia musíme mať v každej chvíli jasné mojím deťom zomrel kamarát na leukémiu človeče bolí to bolí mal len dvadsaťjeden... stihol to na výročie smrti toho môjho čo ho zastrelili v rovnaký deň pred deviatmi rokmi otrasný dátum jedenásty január

---